Matrika TRENČÍN - Bratislava

Osídlenie územia dnešného mesta Trenčín bolo v paleolite. Nachádzala sa tu stanica so szeletienskou industriou, pod Borinou eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou bošáckeho typu, na Brezinke kostrové hroby unětickej kultúry z mladšej doby bronzovej a hallštattskej, sídlisko púchovskej kultúry na hradnej vyvýšenine zo zlomu letopočtu, slovanské pohrebisko z 9. storočia.

Prvým dokladom o názve a osídlení Trenčína je nápis na trenčianskej hradnej skale z čias rímskeho cisára Marka Aurélia z roku 178. Prvé listinné doklady sú z rokov 1111 a 1113, keď sa spomína hrad, trhová osada a mýto. Názov obce je doložený z roku 178 ako Laugaritio, z roku 1111 ako Treinchen, z roku 1113 ako Trenscin, z roku 1193 ako Trencin, okolo roku 1200 ako Trusun, z roku 1208 ako Trincin, z roku 1212 ako Trencin, z roku 1255 ako Trincin, z roku 1265 ako Trechin, maďarsky Trencsén, latinsky Trentschinium.

Trenčín – hrad existoval už v 11. storočí, správy kronikárov ho spomínajú v rokoch 1067 a 1091. Okolo roku 1200 ho Annonymus spomína ako dôležitý hrad Váhu. Bol sídlom kráľovskej župy, od začiatku 14. storočia stavovskej stolice. Patrilo k nej územie na Považí od Beckova až po Strečno, Kysuce a tzv. záhorský okres v okolí Bánoviec nad Bebravou. Županmi bývali kráľovskí kasteláni alebo majitelia Trenčianskeho hradu. Od konca 16. storočia až do začiatku 19. storočia hodnosť hlavného župana dedične zastávali Illésházyovci. Hrad bol až do konca 13. storočia kráľovským majetkom. V rokoch 1241-1242 odolal útoku Tatárov. Najslávnejším obdobím hradu je začiatok 14. storočia, keď bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho. Ovládal takmer celé Slovensko a až do smrti v marci v roku 1321 ho spravoval nezávisle na kráľovi. Potom sa stal opäť kráľovským majetkom. V 14.-15 storočí sa tu schádzali panovníci a veľmoži na rôzne diplomatické porady. Začiatkom 16. storočia ho vlastnil Ján Zápoľský, potom Thurzovci a od roku 1597 Štefan Illésházy, ktorého potomkovia ho mali až do roku 1835, keď panstvo predali barónovi Sinovi. V druhej polovici 17. storočia sa správa panstva presťahovala z hradu do Dubnice. Za Thökölyho povstania sa tu 4 roky úspešne bránila nemecká posádka. Škody, vzniklé pri jeho dobýjaní sa neodstránili. Hrad prestali obývať po požiari v roku 1790, keď z neho ostali zrúcaniny. Po roku 1945 sa staticky zabezpečil a upravil a bol čiastočne využitý pre muzeálne účely.

K hradu patrilo až do zrušenia poddanstva veľké panstvo (časť ležiaca okolo Bánoviec nad Bebravou tvorila samostatné Bánovské panstvo): Bobotská Lehota, Bobot, Dubodiel, Svinná, Kochnáč, Malá a Veľká Hradná, Cimenná, Prusy, Veľký Kolačín, Trenčianska Teplá, Trenčianske Teplice, Dobrý, Kubrá, Kubrica, Soblahov, Mníchova Lehota, Trenčianska Turná, Veľké Stankovce, Veľké Bierovce, Rozvadze, Selec, Zlatovce, Orechové, Hrabovka, Horná a Dolná Súča, Horné Sŕnie, Nemšová, Závada (posledných 5 tvorilo v 16. storočí samostatné Sučianske panstvo), Dubnica, (Horná) Drietoma. Záznamy o trenčianskom archidiakonovi sú od roku 1255. Pri obliehaní hradu Karolom Róbertom v roku 1321 celé mesto vyhorelo. Prvé mestské výsady sú doložené v roku 1324. V erbe pochádzajúcom z prvej polovice 14. storočia mal Trenčín strieborného veľkonočného baránka v modrom štíte. Už začiatkom 14. storočia tu bol mimo hradieb františkánsky kláštor, zničený v roku 1528. V roku 1431 mesto dobyli a vypálili husiti. Trenčín sa vyvíjal ako slobodné kráľovské mesto, aj keď v niektorých obdobiach musel o svoje povstanie bojovať s feudálnou vrchnosťou, sídliacou na hrade. V roku 1370 dostal právo výročného jarmoku a oslobodenie od mostného mýta v celej krajine. V roku 1412 ho Žigmund povýšil na slobodné kráľovské mesto s právom Budína, Ladislav Pohrobok mu rozšíril právo skladu, v roku 1454 dostal právo meča. V 15.-17. storočí sa tu usadilo veľa českých exulantov. V 17. storočí sa stal strediskom rekatolizačného hnutia vo vedľajšom severozápadnom Uhorsku, bol aj sídlom ústredného noviciátu uhorskej provincie jezuitov. Trpel častými tureckými vpádmi. Pre Trenčín je pamätný rok 1663, keď pri obrane mesta proti Turkom padlo za deň 300 Trenčanov. Neďaleko mesta cisársky generál Heister porazil v roku 1708 Rákócziho vojská, čo bol začiatok úplnej porážky povstania. Po 4-ročnej blokáde v tom istom roku okrem hradu celé mesto vyhorelo. Trenčín bol čulým remeselníckym strediskom. Už koncom 17. storočia tu pracovalo vyše 200 remeselníckych dielní. Najväčšie cechy mali súkenníci, krajčíri, čižmári, kožušníci, klobučníci a remenári. V tomto čase mal Trenčín okolo 3000 obyvateľov, z ktorých ani polka nebývala vo vlastnom meste ohradenom múrmi. Mestu Trenčín patrili ako poddanské obce Hámry a Žabinec, trenčianska fara mala poddaných v Rybároch. Na mor v roku 1710 zomrelo 600 ľudí, počet obyvateľov klesol na 1000. V roku 1784 mal Trenčín 390 domov, 679 rodín a 4222 obyvateľov, v roku 1828 mal 342 domov a 3405 obyvateľov. V roku 1813 ho postihla veľká povodeň, pri ktorej zahynulo 194 ľudí. V druhej polovici 19. storočia sa Trenčín stal čulým obchodným a priemyselným strediskom, Trenčianska banka bola založená v roku 1865, sporiteľňa v roku 1866, nábytková továreň v roku 1890, veľkoúdenárstvo v roku 1894, obchodná banka v roku 1904, súkenka v roku 1905, ďalej chemická továreň, pivovar, kotláreň. V 19. storočí sa v meste rozvinul i národný pohyb. Významnú úlohu zohral Trenčín najmä v budovaní česko-slovenských vzťahov. V roku 1834-1835 sa tu konali tajné schôdze mladej inteligencie, na ktorej sa upevňovali kontakty s českými a poľskými študentmi. Začiatkom 20. storočia sa zakladali sociálnodemokratické odborné a politické organizácie. Silnelo robotnícke hnutia. V roku 1903 bol štrajk typografov, v roku 1906 manifestácia, v roku 1907 sa zúčastnili generálneho štrajku za všeobecné volebné právo. Zástupcovia trenčianskych robotníkov sa zúčastňovali zjazdov slovenskej sociálnej demokracie. Mohutná revolučná vlna vyvolaná vplyvom ideí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR) zachvátila najmä vojakov, vedených navrátilcami z Ruska. V máji 1918 došlo k nepokojom v trenčianskej posádke, v júni 1918 sa v Kragujevci vzbúril 71. trenčiansky pluk – 44 účastníkov vzbury bolo popravených. Za predmníchovskej ČSR sa Trenčín stal významným hospodárskym centrom Považia. V roku 1923 prestal byť sídlom župy. Niektoré z priemyselných podnikov zanikli (chemická továreň, kotláreň), vznikli však nové. Priemysel a živnosti nevedeli poskytnúť prácu všetkým čakateľom v meste i na okolí (v roku 1923 evidoval okresný úrad 1000 nezamestnaných, v januári v roku 1932 až 4873, v marci 1937 už len 2256). Trenčín bol aj významným strediskom revolučného robotníckeho hnutia, vedeného Komunistickou stranou Československa. V Trenčíne sa uskutočnilo mnoho štrajkov. V októbri 1924 policajti zastrelili robotníka M. Drgu a viacerých zranili. V 30. rokoch sa rozvinulo revolučné hnutie nezamestnaných. Aktívna práca komunistov neustala napriek krutej perzekúcii (veľké zatýkanie v roku 1940) ani v období klérofašistického slovenského štátu. Od roku 1940 bol Trenčín sídlom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Zlyhaním a zradou dôstojníkov mestskej posádky odišli do SNP len menšie skupiny vojakov. Už 30. 8. 1944 obsadili mesto nemecké vojská a posádku odzbrojili. Z trenčianskej väznice odišli dva transporty do koncentračných táborov najmä do Mauthausenu, kde zahynuli desiatky antifašistických bojovníkov. Trenčín oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu 10. 4. 1945. Po oslobodení nastal všestranný rozvoj mesta. Trenčín dostal prívlastok mesto módy. Trenčín má priznaný štatút mesta.

Žabinec ako samostatná obec vystupuje až koncom 16. storočia, predtým patrila Trenčínu. V roku 1598 mala 16 domov, v roku 1784 mala 27 domov, 26 rodín a 129 obyvateľov, v roku 1828 mala 25 domov a 166 obyvateľov. Po roku 1900 bol Žabinec pripojený k Trenčínu.

Trenčianske Biskupice sú listinne doložené až v roku 1410, keď sa spomína tamojší farár. Obec bola starým majetkom nitrianskeho biskupstva, lebo už v roku 1208 sa spomína jej majetok pod hradom Trenčín. V roku 1598 mala 16 domov, v roku 1720 mala 9 daňovníkov, v roku 1784 mala 33 domov, 35 rodín a 163 obyvateľov, v roku 1828 mala 36 domov a 303 obyvateľov. Za I. ČSR pracovali ako poľnohospodári. V roku 1967 bola obec pripojená k Trenčínu.

Belá je listinne doložená v roku 1208. V roku 1720 mala 4 domy, v roku 1784 mala 17. domov, 23 rodín a 154 obyvateľov. Koncom 19. storočia bola zlúčená s Bobrovníkom a Nozdrkovcami, v roku 1906 pripojená k Trenčianskym Biskupiciam.

Bobrovník je listinne doložený v roku 1358. V roku 1598 mal 18 domov, v roku 1784 mal 29 domov, 39 rodín a 188 obyvateľov, v roku 1828 mal 27 domov a 199 obyvateľov, v roku 1851 mal 151 obyvateľov. Koncom 19. storočia bola pripojená k Trenčianskym Biskupiciam.

Nozdrkovce sú listinne doložené v roku 1113. V roku 1598 mala obec 9 domov, v roku 1784 mala 23 domov, 30 rodín a 154 obyvateľov, v roku 1828 mala 34 domov a 190 obyvateľov. Koncom 19. storočia bola pripojená k Trenčianskym Biskupiciam.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť