Matrika SPIŠSKÁ BELÁ - Levoča

Osídlenie nastalo už paleolite; sídlisko je z mladšej doby bronzovej, laténskej, rímskej a púchovskej kultúry zo zlomu letopočtu. Obec je doložená z roku 1263 ako Bela, neskôr ako Spišská Belá (1920); maďarsky Szepesbéla; nemecky Waltnsdorf. Spišská Belá je stará slovenská obec, ktorú v polovici 13. storočia dosídlili Nemci. Patrila do Spoločenstva spišských Sasov.

V erbe mala patróna svätého Antona, od 15. storočia len jeho atribút – zvonec. V rokoch 1412 - 1772 bola v zálohu Poľska, v rokoch 1776 – 1876 bola včlenená do Provincie XVI. spišských miest.

Mestečko patrilo medzi najbohatšie spomedzi 13 miest, ktoré boli v zálohu Poľska. Veľký chotár bol bohatý na pasienky a lesy. V 17. storočí bolo známe týždennými a výročnými trhmi (v roku 1607 získala jarmočné právo). V 18. storočí bolo strediskom kožiarskych remesiel, kožušníkov, obuvníkov a čižmárov. V roku 1752 malo 255 remeselníkov, z toho 98 ševcov a 40 kožušníkov, v roku 1772 bolo tu 5 cechov. Mesto malo vysoký stav koní a hovädzieho dobytka. Tunajšie ľanové plátno sa vyvážalo aj do Turecka.

V roku 1778 vznikol liehovar (belianska borovička) a konzerváreň. V 18. storočí tu pracovala vysoká pec a hámre. Začiatkom 19. storočia začala remeselná výroba upadať. Vznikla tu veľká píla, škrobáreň, v roku 1898 tabaková továreň. V roku 1895 bolo mesto železnicou spojené s Popradom.

Za I. ČSR bola priemyselne – poľnohospodárskou obcou. Pracoval tu liehovar, tabaková továreň a konzerváreň. V rokoch 1922, 1923 a 1924 tu bol štrajk drevorubačov, v roku 1931 štrajk stavebných robotníkov. Obec, fašistickými vojskami značne spustošená, bola oslobodená 27. 1. 1945. V obci pracovali staré továrne, melioračné družstvo, závod organických hnojív a iné.

Obyvatelia pracovali v poľnohospodárstve a v miestnych podnikoch a časť v priemyselných podnikoch v Kežmarku, Svite, Poprade. Spišská Belá mala priznaný štatút mesta.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť