Matrika SOLČANY - Nitra

Územie dnešnej obce Solčany bolo osídlené v neolite, patrí k najstarším sídliskám stredného Ponitria, bola tu osada z doby rímskej a veľkomoravskej. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1113 ako Celsan, v roku 1245 sa spomína ako Scelchan, v roku 1337 ako Scelechen, v roku 1773 ako Soczany, v roku 1927 ako Selčany, od roku 1947 ako Solčany, maďarsky Szocsán.

Solčany boli do konca 14. storočia kráľovským majetkom, preto všetky písomné údaje zo staršieho obdobia sú väčšinou iba nepatrné, náhodné zmienky, ktoré nás informujú o osudoch Solčian iba veľmi lakonicky. Vôbec prvou z nich je údaj z listiny kráľa Bela IV. z roku 1235. V tom čase kráľ daroval Topoľčany spolu s Tovarnikmi a zaniknutou osadou Ílovcom svojmu vernému dvoranovi Dionýzovi. Pri tej príležitosti podrobne vyznačili chotár darovaného majetku. Ako majetok ležiaci za riekou Nitrou sa uvádza zem hradčanov (terra castrensis). Práve pod týmto názvom sa skrýva prvé písomné doloženie Solčian. Na prelome 13. a 14. storočia boli Solčany veľkou dedinou, nakoľko tvorili samy o sebe jednu farnosť. Rýchlo sa rozvíjali a dostali rôzne hospodárske výsady a určitú mieru samosprávy. V druhej polovici 14. storočia získali charakter mestečka a aby sa odlíšili od blízkych Solčianok, začali sa nazývať Veľké Solčany (Nog Zelchen). V roku 1389 ich daroval kráľ Žigmund Elene, komornej kráľovnej Márie a jej mužovi Mikulášovi, synovi Ladislava zo Štítnika. Pretože nemali mužského potomka a báli sa aby Solčany neprepadli do rúk kráľa, darovali ich v roku 1426 Mikulášovým bratom Ladislavovi a Jánovi. V roku 1435 obec znovu pripadla kráľovi, ktorý ju dal do zálohu Forgáčovcom. Pavol Forgáč sa postupne presadil ako najvýznamnejší zo spolumajiteľov Solčian. Ako jediný z Forgáčovcov sa tu trvalo zdržoval a podľa dediny si odvodzoval aj svoj šľachtický predikát (Paulus de Zelchen). V roku 1468 spolu s manželkou boli uvedení do držby hradného panstva Hrušov a od tohto dátumu až do konca 18. storočia patrili Solčany hrušovskému panstvu. V roku 1475 prepadol hrad Hrušov Michal z Nitrianskej Stredy podporovaný niekoľkými ďalšími zemanmi a kvôli bohatstvu zavraždil Pavla Solčianského. Hrušovské hradné panstvo sa na krátky čas stalo kráľovským majetkom. V nasledujúcich rokoch sa majitelia Solčian pomerne rýchlo menili, tak ako sa menili vlastníci hradu Hrušov. V 16. a 17. storočí sa stala obec niekoľkokrát terčom rabujúcich Turkov, žoldnierov a povstalcov. V 18. storočí sa po Rákóciovcoch stali majiteľmi Solčan Balašovci, Zichyovci, a nakoniec patrili grófskym rodinám Keglevičovcov a Koháryovcov. V roku 1715 mala 34 domácností, v roku 1720 mala 45 domácností, v roku 1787 mala 88 domov a 684 obyvateľov, v roku 1828 mala 117 domov a 815 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci a tkáči. Začiatkom 19. storočia sa novým zemepánom Solčian stala kniežacia rodina Odescalchiovcov, pochádzajúca z Talianska, ktorá v roku 1818 začala s výstavbou reprezentačného sídla – klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom. Augustin Odescalchi založil v roku 1831 v obci cukrovar, ktorý bol v tom čase najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku. Pestovanie cukrovej repy sa rozšírili nielen v Solčanoch, ale aj v blízkom okolí. V roku 1831 podnikavý Augistín Odescalchi zomrel a jeho synovia nedokázali sami úspešne pokračovať v otcovom podnikaní a tak cukrovar v 60-tych rokoch 19. storočia prestal pracovať. V jeho priestoroch bola zriadená pálenica.

Posledným majiteľom Solčan bol statkár „firšt“ Lívio Odescalchi, ktorý zomrel v roku 1938 a je pochovaný v rodinnej hrobke na miestnom cintoríne. Jeho jediný syn Karol žil v Budapešti a ani po otcovej smrti sa nemienil vrátiť do Solčian. Veľkostatok spravoval správca Lukáč. Ten dal čiastočne prestavať kaštieľ do terajšej podoby, čím do určitej miery stratil na umeleckej hodnote. Tiež dal vyrúbať park ležiaci za cestou oproti kaštieľu a premenil ho ovocný sad.