Matrika REVÚCA - Košice

Revúca bola v minulosti jedno z významných stredísk národného života. V 19. storočí v nej vzniklo aj Prvé slovenské gymnázium, ktoré bolo prvou skutočne slovenskou školou tohto druhu.

Revúca patrí k obciam a mestám Gemera, ktoré sa vyvíjali ako roľnícko-pastierske, neskôr pribudlo aj baníctvo a železiarstvo.

Kedy a ako vznikla Revúca, presne nevieme. Známa je donačná (darovacia) listina kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou dáva štítnickú občinu Bebekovcom. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“. Regionálni historici ho na základe ešte i dnes existujúcich názvov stotožňujú s chotárom Revúcej. Z uvedenej listiny vyplýva, že spomínaný územný celok bol pravdepodobne osobitný a nepatril k susednému jelšavskému chotáru označenému v listine ako „castrum Ilsva“. Z dostupných archívnych materiálov vieme, že obec vznikla na území, ktoré v roku 1321 dali uhorskí veľmoži Ratoldovci dedičnému richtárovi Stojanovi na osídlenie.

Najstarší zachovaný písomný záznam, v ktorom sa meno Revúca nachádza je v listine z roku 1357. Píše sa v ňom o súdnom spore so susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou za časť pozemku nachádzajúceho sa v chotári týchto dvoch obcí.

Revúca neskôr patrila šľachtickej rodine Ilsvai a od roku 1557 panstvu hradu Muráň. V listinách sa názov Revúcej uvádza ako Nagy Reucze – v roku 1357, Rewcze – v roku 1435, Noghrewche – v roku 1453, Rausenbach alias Rewcze – v roku 1558, Rewutza Maior – v roku 1598, Welka Rewucza – v roku 1773, Veľká Revúca, po nemecky sa nazývala Gross Rauschenbach, po maďarsky Nagyrőcze, od 1. januára 1920 sa nazýva Revúca, hoci názov Veľká Revúca sa začas používal ešte aj po tomto dátume.

Slovenský názov mesta je odvodený od hučiacej (revúcej) bystriny, okolo ktorej mesto vznikalo. Nemecký názov Rauschenbach sa v listinách zo 14. a 17. storočia striedal so slovenským a je jeho doslovným prekladom. Názov mesta i mená obyvateľov z tohto obdobia potvrdzujú, že mesto je slovenského pôvodu.

Údolie Muránskej doliny vytváralo pomerne dobré podmienky pre prílev obyvateľstva – bol tu najmä dostatok úrodnej pôdy a hojnosť pastvín a lesných porastov s ložiskami železnej rudy. V 15. storočí patrila medzi najľudnatejšie osady Gemera. Podľa daňových registrov z roku 1427 mala 70 port (usadlostí). Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarskou výrobou, ktorá sa začala úspešne rozvíjať v 15. – 16. storočí.

V roku 1556 prvým veľkým nájazdom do Muránskej doliny vyrabovali a vypálili Revúcu Osmanské vojská, ktoré v tom čase násilne obsadzovali južné oblasti Slovenska. Jej nádejný vývoj bol prerušený. Obec musela až do roku 1690 platiť Turkom poplatky, ktoré hneď po roku vzrástli zo 150 na 600 florénov. Počet rodín klesol zo 75 rodín na 33 rodín, z ktorých bolo 20 rodín želiarskych a 13 rodín roľníckych.

Koniec 16. a začiatok 17. storočia priniesol pre obyvateľov Revúcej prospešné zmeny. Z tohto obdobia je známa rukopisná kniha Protocolon Rimanovianum (cirkevné zápisnice), z ktorej sa dozvedáme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. Výsadami a vhodnou polohou sa mesto stalo centrom obchodu pre Horehronie, Spiš a Dolnú zem. Obyvateľom mesta sa predsa len najviac uľavilo koncom 17. storočia po vyhnaní Turkov a odchode cisárskych vojsk, ktoré sa v rokoch 1691 – 1696 ubytovali v meste, čo si vyžiadalo veľké výdavky vynaložené na ich stravu, nápoje, krmivo, ale i dary.

V 14. storočí príchodom západných kolonistov sa v Muránskej doline rozšírila remeselná výroba. Kolonizácia na valašskom práve mala veľký význam nielen pre osídľovanie územia, ale aj pre začiatky remesiel a domáckej výroby. K najrozšírenejším remeslám v Revúcej patrilo kováčstvo, súkenníctvo a tkáčstvo. Revúcki tkáči boli známi ako dobrí výrobcovia gúb a kobercov. V 16. a 17. storočí sa revúcke remeslá rozšírili o koželuhov, ševcov, remenárov, čižmárov, kožušníkov, valchárov i mlynárov a pribúdali ďalšie. Remeselníci sa združovali v cechoch. Ich povinnosti, záväzky a zvyky určovali cechové artikuly, potvrdzované panovníkmi, feudálmi, cirkevnými inštitúciami, prípadne magistrátom mesta. Členstvo v cechu bolo povinné a stalo sa základnou podmienkou každého náročnejšieho remesla. Stavovskú spolupatričnosť prejavovali vonkajšími znakmi. Z najstarších používaných pečatidiel sa zachovalo pečatidlo čižmárskeho cechu z roku 1694 a pečatidlo cechu mlynárov z roku 1697. Výsadné listiny revúckych cechov sú z neskoršieho obdobia - krajčírsko-kušnierskeho z roku 1803, remenárskeho z roku 1833 a koželuhov z roku 1834.V archívoch sú aj ďalšie dokumenty zo života cechov v Revúcej, napríklad zoznam mien kováčsko-zámočníckeho a stolárskeho cechu z roku 1801, protokol cechu kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho z roku 1863, menoslov kováčsko-mäsiarsko-šlosiarskeho cechu z roku 1863, stanovy kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho cechu z roku 1879, ako i cechové artikuly tkáčskeho cechu z roku 1834. Zaujímavé sú aj pečate furmanského, kožiarskeho, tkáčskeho, čižmárskeho, stolárskeho cechu a ďalších, ktoré sú tiež cenným dokumentom niekdajšej slávy revúckych cechov. Niektoré cechy výsadné listiny nemali. Zaujímavosťou cechov boli zvolávacie tabuľky, ktoré nazývali obsielky. Vkladali do nich svoje oznamy, napríklad dátum schôdzok. Jedna z takýchto zvolávacích tabuliek – obsielka cechu krajčírskeho z roku 1803 – sa zachovala a je v zbierke u pána Pavla Ferdinandyho, obyvateľa Revúcej.

Rozvoj Revúcej podmienila okrem poľnohospodárstva aj želiarska výroba a s ňou sa rozvíjalo povozníctvo. Najvýznamnejším cechom v Muránskej doline bol cech steliarov – majiteľov slovenských pecí a hámrov na výrobu a spracovanie železa. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa z roku 1557 vieme, že v Revúcej bolo päť taviacich hút a sedem hámrov. To svedčí o tom, že vývoj železiarstva tu bol dosť rozšírený najmenej o sto rokov skôr. Treba pripomenúť, že po tureckom pustošení boli tri taviace huty zničené. Majitelia týchto železiarskych zariadení boli poddanými Muránskeho panstva a podľa mien vieme, že v železiarstve podnikali najmä Slováci z Revúcej. Huty a hámre boli postavené v blízkosti vodných tokov Muráňa a Zdychavy, kde využívali vodnú silu. Bane sa nachádzali západne od mesta.

Okolo roku 1585 bolo stredisko železiarskej výroby Muránskej doliny v Revúcej, lebo mala viac železiarskych podnikov ako Jelšava. Vtedy sa jelšavskí podnikatelia obrátili na veliteľa hradu Muráň Júliusa Herbersteina so žiadosťou, aby písomne upravil vzájomné vzťahy medzi šteliarmi a vzťahy medzi nimi a robotníkmi. Tak vznikla prvá slovenská listina z oblasti hospodárstva, známe „Artikuly šteliarov muránskeho údolia“ napísané po slovensky a po nemecky. Šteliari sa združili do šteliarskeho cechu a jeho artikulami sa s malými zmenami riadili vyše dvesto rokov. Zápisy šteliarskeho cechu sa zachovali a sú písané po slovensky.

Množstvo výroby slovenských pecí v Revúcej v 16. – 17. storočí poznáme len približne. Počas zimných mesiacov pece nepracovali, lebo vodné kolesá obyčajne zamŕzali. V hámroch, ktoré pracovali v Revúcej až do konca 19. storočia, vyrábali nástroje pre poľnohospodárov, remeselníkov, ale aj pre domácu potrebu. Boli to napríklad rôzne nádoby, motyky, lopaty, kladivá, valcovaný materiál – plechy či železné tyče pre kováčov. Počas povstaní a vojen vyrábali aj pre vojenské ciele.

S rozvojom železiarstva a so spracúvaním železa sa zároveň rozvíjalo uhliarstvo. Drevné uhlie pálili v okolitých lesoch pre každého podnikateľa zvlášť. Pálili ho v milieroch, ktorých pozostatky možno nájsť v okolí Revúcej ešte aj dnes. Za kôš uhlia (8 kubických stôp = 53,6 kg) dostávali 3 – 4 grajciare.

Zásoby železnej rudy v Muránskej doline sa vyčerpali, preto železnú rudu začali dovážať z blízkeho vrchu Železník. Furmani okrem toho rozvážali aj výrobky z hámrov a vracajúc sa z ďalekých ciest privážali potraviny a iné potrebné výrobky. V 17. storočí furmani zakladali furmanské spolky. Cechový spolok furmanov z Jelšavy, v ktorom boli aj furmani z Revúcej, mal v roku 1757 spolu 81 členov, ktorí chodievali po mnohých cestách až na Dolnú zem. Neskôr si furmani z Revúcej založili vlastný spolok.

Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Výroba železa v slovenských peciach sa stávali nerentabilnou pre veľkú spotrebu drevného uhlia, ako i straty železa, ktorého veľa ostávalo v troske. Slovenské pece boli vytlačené vysokými pecami, čo znamenalo veľký pokrok. Postaviť takúto vysokú pec bolo finančne nákladné pre ktoréhokoľvek podnikateľa. V roku 1806 ponúkol feudál Martin Šturman svoju mašu a hámor na predaj mestu. V tom čase bol mestským richtárom železiarsky podnikateľ Ondrej Šramko. Keďže mesto peniaze nemalo a richtár všetkých presviedčal o výhodnej kúpe, rokovania trvali dlhšie. Nakoniec kúpu svojimi finančnými prostriedkami podporili aj revúcke remeselnícke cechy a 2. marca 1807 uzavreli dohodu. Mesto od Martina Šturmana mašu a hámor kúpilo a vstúpilo do spoločenstva s podnikateľom Ondrejom Šramkom, ktorý do spoločného užívania pridal svoje pece a hámre. 1. apríla bola podpísaná dohoda o založení Železnej kompánie, ktorá mala jednu vysokú pec (mašu) a dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. K tomu patrili ešte budovy a pozemky.

Výrobu organizoval Ondrej Šramko a obchody išli dobre. Šramko presadzoval, aby do kompánie prijali i ďalších podnikateľov, čo sa revúckym mešťanom nepozdávalo. Neskôr sa dali presvedčiť a 3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. V skutočnosti mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre. Preto museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre. K výrobným zariadeniam Revúcej patrila jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre. Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Dividendy z týchto účastín predstavovali ročne až 30 000 zlatých.

Sídlom Únie bola osada Bartova (stála na mieste dnešného futbalového štadióna). Všetky listiny o založení Železnej kompánie, ako aj Muránskej únie sú písané po slovensky a slovenčina aj ostala úradnou rečou. Hospodárske výsledky Únie boli veľmi dobré a už od roku 1812 mesto dostávalo z podnikania dividendy.

Mesto sa rozhodlo, že zisky zo železiarskeho podnikania bude spravovať samostatný pokladník oddelene od mestských peňazí v tzv. Handelskej kase. Z nej podporovali cirkvi, miestne školy a podobne. S kasou mesto slobodne disponovalo a stav pokladnice sa pred úradmi utajoval, preto sa o nej zachovalo veľmi málo údajov.

Prílev financií umožnil mestu v roku 1809 postaviť mestský dom. V tom čase malo mesto v prevádzke jatky, mlyny, pivovar, pálenicu, mestské krčmy, patrilo mu poľovníctvo, rybolov, polia a lesy. Zároveň bolo najväčším účastinárom Únie. Od roku 1829, zásluhou revúckeho richtára Jozefa Morávka, začalo budovať mestské kúpele. V ich areáli bola kúpeľná budova, hostinec, krytá tanečná sála, kolkáreň a tenisový kurt.

Prosperovanie mesta napomáhala aj jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku – Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, ktorá vznikla v Rimavskom Brezove 6. júla 1852 zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Spolku gemerských železiarov.

Mesto ekonomicky silnelo, ale úspechy železiarskeho podnikania sa neprejavovali na životnej úrovni tých, ktorí vyrábali železo a výrobky z neho. O sociálnom postavení majiteľov maší a hámrov a chudobných mašiarov a hámorníkov hovorí text piesne z roku 1847, ktorý je uvedený v časti Tradície.

Spoločnosť vlastnila veľký majetok. Patrili jej rozsiahle lesy v Gemeri, Novohrade a železorudné bane v Železníku. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach Šramkova (Vyšná maša, za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku), Kieškova (v dnešnej časti mesta v Maši) a pri rudných cestách (oproti železničnej stanici, kde bola neskôr elektráreň, potom okresný stavebný podnik, teraz prevádzky firmy Gemstav). Surové železo spracúvali v hámroch, v osade Bartova, Vinička (miestny názov sa zachoval až podnes – na východ od mestských kúpeľov) a v osade Úkorova (povyše Skalky). Železnú rudu dovážali z útrob vrchu Železník. Dovoz furmanom zľahčovala nová cesta, ktorú vybudovali v roku 1842, čím zároveň nastal aj rozvoj povozníctva.

V roku 1848 vrcholil rozklad feudálneho zriadenia vynesením tzv. marcových zákonov o zrušení poddanstva. Zákon však vôbec neriešil bývalých zmluvných poddaných a majerských, ani zmluvných želiarov. Ostali naďalej vo feudálnom područí statkárov a museli aj po roku 1848 plniť zemepánovi feudálne služobnosti. Nedostatky marcových zákonov sa nevyriešili ani po predložení mikulášskych Žiadostí slovenského národa prijatých 10. mája 1848. Gemerských poddaných to podnecovalo do boja proti zvyškom feudalizmu, preto v rokoch 1848 – 1850 vládla v Gemeri revolučná nálada.

Ďalšie medzníky, ktoré sa zapísali do histórie mesta, boli v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 sa Revúca stala ochozným (okresným) mestom. Vtedy mal Revúcky okres vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Okresným mestom ostala Revúca veľmi krátky čas, iba 13 rokov, lebo v roku 1867 hlavnoslúžnovský úrad preložili z Revúcej do Jelšavy. Významným rokom bol pre Revúcu rok 1857, keď sa mesto za 80 000 zlatých úplne zbavilo závislosti od muránskeho panstva Koburgovcov–Koháryovcov, a to vďaka zmluve o kúpe lesov uzavretej v roku 1856 medzi princom Augustínom zo Sachsen-Coburg-Gothy a trhovou obcou Revúca. Mesto sa stalo centrom spoločenského a kultúrneho života v slovenskom národnom duchu, tak ako aj ďalšie gemerské mestečká Tisovec a Ratková.

REVÚCA V ROKOCH 1848 – 1849

V roku 1848 uhorská vláda na zabezpečenie výdobytkov revolúcie a verejného poriadku prikázala už v marci zakladať ''národné stráže'', neskôr premenované na ''národné gardy''. V Revúcej takisto založili národnú gardu. Jej veliteľom bol Pavol Lovcsányi, zať Samuela Reussa a funkciu veliteľa jednej čaty pridelili Matejovi Nandrássymu. V meste sa však nepodarilo presadiť, aby veliacou rečou bola slovenčina, ako to urobil v Tisovci Štefan Marko Daxner. V roku 1848 bol za revúckeho richtára zvolený Martin Štefančok. Senátorom sa stal Matej Nandrássy, ktorý mal vtedy len 26 rokov. Jeho postoj počas revolúcie 1848 – 1849 je dosť rozporný. Vystupoval a cítil ako Slovák. Hoci mu Štefan Marko Daxner bol osobným priateľom, na aktivite slovenskej strany sa nepodieľal. Naopak, zotrvával v národnej garde, aj keď videl, že ju zneužívajú proti záujmom Slovákov. Zaujímavosťou je ešte aj iná zreteľahodná skutočnosť. Kým gardy z okolitých miest z Jelšavy, Rožňavy či Ratkovej, viackrát nasadzovali do boja proti cisárskym vojskám, revúckej garde akoby nedôverovali a poverovali ju len zásobovacími úlohami. Po kapitulácii Košútovej armády u Világoša panoval v Gemeri strach z represálií. Mestá Revúca a Jelšava vyslali k veliteľovi zboru slovenských dobrovoľníkov Lewartovskému do Radvane osobné posolstvá, aby tlmočili oddanosť a vernosť cisárovi. Revúcka delegácia bola prijatá a po návrate sa robili prípravy na prijatie slovenských dobrovoľníkov.

Keď slovenskí dobrovoľníci prišli 13. septembra 1849 do Revúcej, obyvateľstvo ich privítalo a bez odporu sa podrobilo rozkazu odovzdať zbrane a košútovské peniaze. Slušne správajúcich sa dobrovoľníkov pohostili. V Revúcej boli ľudia, ktorí rozširovali správy, že ''hurbanovská zberba bude rabovať a vraždiť''. Keďže sa to všetko dobre skončilo, presvedčili sa, že Reuss, Ormis a Nandrássy mali pravdu, keď tvrdili, že slovenskí dobrovoľníci sú naši a že sa ich nikto nemusí báť.

- Samuel Reuss, zakladateľ slovenského národopisu a jeho synovia Július, Gustáv Maurícius, Ľudovít a Adolf

Revúca, malé gemerské mestečko, bola v minulosti centrom národného obrodenia. Vytúženú fakľu zapálil Samuel Reuss, ktorý sa v roku 1812 prisťahoval do Revúcej. Rod Reussovcov bol jedným z najvýznamnejších pilierov slovenskej kultúry v 19. storočí. Hybnou silou tohto diania bol otec, Samuel Reuss. Vplyv jeho výraznej osobnosti sa prejavil nielen na jeho štyroch synoch, ale preniesol sa aj na príslušníkov generácie ich rovesníkov.

MEMORANDOVÉ OBDOBIE

Roky Bachovho absolutizmu popri svojich záporoch vytvorili pre Slovákov žijúcich v Gemeri predsa len priaznivejšie politické ovzdušie a tým aj možnosť slobodnejšieho rozvoja národného hnutia. V septembri 1850 sa uskutočnila nová organizácia štátnej správy v Uhorsku. Podľa nej bolo Slovensko rozdelené na dva dištrikty, na prešporský a košický. Dištrikty na stolice a tie na ochozy (okresy). Stoličné úrady vplyvom konexií rožňavského katolíckeho biskupa poobsadzovali maďarskí starokonzervatívci, na čele s cisársko-kráľovským komisárom, povestným Jánom Mumhardtom-Szilárdym, ktorý ako člen štatariálneho súdu v Plešivci súdil slovenských národovcov.

Slúžnymi sa stali aj slovenskí národovci: Juraj Daxner z Tisovca, brat Štefana Marka Daxnera, Fridrich Malatinský, Samko Vozár, Michal Bakulíny, Adolf Reuss, Peter Kellner-Hostinský a Pavol Lovcsányi. Mestská správa v Revúcej sa dostala do rúk slovensky zmýšľajúcich a národne uvedomelých mešťanov. V roku 1850 bol za mešťanostu zvolený Martin Štefančok a za richtára Matej Nandrássy.

V takejto politickej situácii sa začali kuť plány na politický a kultúrny rozvoj slovenskej časti Gemera – Malohontu. Iskru nádejí na založenie a rozvíjanie slovenského stredného školstva po smrti Samuela Reussa prebral Štefan Marko Daxner, aby ju uchránil pred vyhasnutím. Po cisársko-kráľovskom patente v roku 1859 mali udalosti v Uhorsku rýchly spád. Ján Francisci prostredníctvom Pešťbudínskych vedomostí zvolal na 6. a 7. júna 1861 do Martina zástupcov Slovákov žijúcich v Uhorsku, aby vyjadrili spoločné požiadavky, ktoré majú na Uhorský snem. Slovenské národné zhromaždenie prerokovalo a schválilo Memorandum národa slovenského, ktorého osnovateľom bol Štefan Marko Daxner.

V prvom bode programovej časti Slováci žiadali zabezpečiť ústavnými zákonmi svojbytnosť slovenského národa a rovnoprávnosť slovenského jazyka v Uhorsku. V druhom bode žiadali potvrdiť svojbytnosť slovenského národa na území, ktoré slovenský národ skutočne obýval, a to tak, že sa toto územie malo pod názvom hornouhorské slovenské Okolie vyčleniť v rámci Uhorska ako autonómna oblasť Slovákov. V treťom bode sa bližšie špecifikovali požiadavky plnoprávneho uplatnenia slovenského jazyka v správe, súdnictve a v školstve na území Okolia. Vo štvrtom bode v obhajobe občianskych práv a slobôd vyslovili solidaritu s obyvateľmi všetkých národov Uhorska, v otázke národnostnej so všetkými doteraz utláčanými národnosťami krajiny. Požiadavky Memoranda národa slovenského neboli splnené. Myšlienka založiť pre slovenský národ slovenskú strednú školu sa však vďaka slovenským národovcom a nadšencom na čele so Štefanom Markom Daxnerom dostávala do priaznivejšieho svetla.

POKUSY O ZALOŽENIE PRVEJ SLOVENSKEJ STREDNEJ ŠKOLY

Revúca bola v 60. rokoch 19. storočia priemyselným, politickým a kultúrnym centrom hornej – slovenskej časti Gemera. Keď sa Samuel Reuss v roku 1850 snažil založiť slovenskú reálku, pričinením mešťanov Revúca prisľúbila základinu 24 000 zlatých v striebre a ev. a v. cirkev (evanjelická cirkev augsburského vyznania) zaistila celoročný plat pre jedného učbára (učiteľa). Revúčania mali o zriadenie školy záujem, o čom svedčí, že až do roku 1859 držali financie na základinu oddelene od ostatných mestských financií. V tomto roku základinu rozdelili pre katolícku a evanjelickú cirkev, aby mohli financie použiť na školské účely. Medzitým aj Štefan Marko Daxner mal snahu založiť slovenské gymnázium v Tisovci alebo v Revúcej. V Revúcej našiel podporu u Ľudovíta Reussa a svojich priateľov Mateja Nandrássyho a Karola Štefančoka.

Na evanjelických konventoch sa viedli boje o slovenčinu ako vyučovací jazyk, ale stále bezvýsledne. Predstavitelia ev. a. v. cirkvi v Revúcej na svojej presbyterskej porade 9. februára 1862 prijali Daxnerovu myšlienku založenia Slovenského ev. a. v. gymnázia v Revúcej. Preto vymenovali výbor, ktorého členovia mali pripraviť návrh, aby si slovenskí evanjelici mohli založiť vlastnú strednú školu. Revúcky cirkevný konvent konaný 23. februára 1862 myšlienku založenia slovenského ev. a. v. gymnázia potvrdil. Ďalší cirkevný konvent 2. marca 1862 vyslovil: ''Cirkev ev. Velko-Revúcka otvíra z pomoci Boží slovenské ev. gymnasium vo V. Revúci, dáva k tomu cíli jednoho učitele a pojišťuje mu náležitý plat.'' 6. marca 1862 zasadal širší výbor, ktorý svoje rozhodnutie – ''nám treba lacná a slovenská škola'' – vydal ako Prehlas k patrónom vyššej ev. školy slovenskej. Zároveň v ňom vyzýva, aby patróni pomohli novozriadenú školu podporovť zbierkami. V ten istý deň mesto Revúca udelilo všetkým riadnym učbárom gymnázia '' čest ač právo mešťanstva''.

Snahu revúckej evanjelickej cirkvi o založenie slovenského ev. a. v. gymnázia neskôr schválil i seniorálny konvent v Dobšinej 6. mája 1862, čo potvrdil aj konvent dištriktu potiského, ktorý zasadal v Jelšave 22. – 24. júla 1862. Ostávalo už len oznámiť kráľovskej uhorskej rade, ''že s pomocou a pod ochranou seniorátu gemerského a dištriktu potiského a na základe krajinského zákona z roku 1790/I art. 26 § 5 založila vo svojom lone ev. a. v. slovenské gymnázium a otvára ho začiatkom nastávajúceho školského roka, totiž 1. septembra 1862 predbežne s I. a II. gramatikálnou triedou, dokladajúc, že vyššiu školu (schola artior) otvoria až po tom, keď na to v zmysle citovaného krajinského zákona potrebné kráľovské privolenie dosiahne ...''

Medzitým sa už po Slovensku rozniesla táto radostná správa a národ začal preukazovať svoju statočnosť finančnými podporami, ktoré sa zbierali najmä zásluhou predstaviteľov evanjelickej cirkvi. Gymnaziálny výbor robil všetko pre to, aby škola mohla v plánovaný deň začať svoju činnosť. Na Novej, volali ju aj Panskou ulicou (dnešná Muránska ulica), prenajali Latinákovský dom, v ktorom z dvoch ''svetlíc'' zriadili dve triedy. Keď výbor pre založenie gymnázia 17. augusta 1862 predkladal správu konventu ev. a. v. cirkvi v Revúcej, vtedy už gemerský seniorát a potiský dištrikt sľúbili v rámci svojich možností podporu novozriadenému stánku vzdelávania. V tom čase predstavoval kapitál na založenie gymnázia 8 871 zlatých, ktoré mali každoročne priniesť najmenej 500 zlatých úrokov. Dobrý finančný začiatok dovoľoval navrhnúť jednému učbárovi plat 700 zlatých ročne a odmenu pre správcu školy 100 zlatých ročne. Keďže funkciu správcu gymnázia ponúkanú Š. M. Daxnerom Samuel Ormis odmietol, za správcu gymnázia členovia výboru zvolili Augusta Horislava Škultétyho, evanjelického farára pôsobiaceho v Rozložnej, čo mal neskôr potvrdiť patronátny konvent. Evanjelická cirkev dala gymnáziu jedného učbára, ktorým bol Rudolf Homola, a tak mohli byť I. aj II. trieda otvorené. Výbor ďalej navrhol, aby slovenské ev. a. v. gymnázium bolo otvorené 16. septembra 1862 s programom, ktorý predsedníctvo určí dodatočne. Pozvánky na slávnostné otvorenie gymnázia podpísali 1. septembra 1862 farár Ľudovít Reuss a inšpektor evanjelickej cirkvi v Revúcej Juraj Kalina.

OTVORENIE SLOVENSKÉHO EV. A. V. GYMNÁZIA
– PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA – V REVÚCEJ (1862 – 1874)

Významní činovníci a učbári, ktorí gymnázium otvárali, ako aj tí, ktorí postupne za nových učbárov prichádzali boli: Štefan Marko Daxner, Matej Nandrássy, August Horislav Škultéty, Rudolf Homola, Karol Štefančok

ŠKOLSKÝ ROK 1862/1863

Prvý rok pôsobenia Slovenského ev. a. v. gymnázia v Revúcej bol úspešný. Činovníci a učbári zabezpečovali všetko potrebné pre otvorenie budúceho školského roka. Žili v nádeji, že ho za pomoci dobrodincov dokážu otvoriť a školu dobudovať na úplné nižšie gymnázium.

K významným osobnostiam tohto obdobia patrili Samuel Ormis a Gustáv Schmidt.

Po skončení tohto školského roka, v období letných prázdnin - presne 4. augusta 1863 - vznikla celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov Matica Slovenská.

ŠKOLSKÝ ROK 1863/1864

ŠKOLSKÝ ROK 1864/1865

Ďalšou významnou osobnosťou tohto obdobia bol Pavol Krman.

- Finančné podpory, priestory, školské zbierky, knižnica

ŠKOLSKÝ ROK 1865/1866

Novozvoleným učbárom bol Jozef Kvetoslav Holub.
- Z činnosti školy

ŠKOLSKÝ ROK 1866/1867

V tomto školskom roku boli za nových profesorov prijatí PhDr. Ivan Branislav Zoch a Gustáv Lojko.
- Život a dielo Ctiboha Zocha, otca Ivana Branislava,
- Zbierky na rozvoj gymnázia a zabezpečenie alumnea,
- Vzájomná pomocnica,
- Rakúsko - maďarské vyrovnanie

ŠKOLSKÝ ROK 1867/1868

- Ďalšími dvomi novoprijatími učbármi, ktorí prišli na revúcke gymnázium boli Mieroslav Kovalevský a Ján Kordoš.
- Činnosť gymnázia,
- Zochova publicita a prednášková činnosť,
- Prvé maturity v materinskom jazyku,
- Učiteľské semenisko

ŠKOLSKÝ ROK 1868/1869

- V tomto školskom roku bol namiesto Gustáva Schmidta za pomocného učbára prijatý Karol Viest,
- Od zbierok po druhé maturity,
- ''Svetlopisné obrázky'' zo Zochovej fotokomory,
- Zochova činnosť v meteorológii,
- Zochov krasopis,
- Prvá slovenská učebnica fyziky od PhDr. I. B. Zocha

ŠKOLSKÝ ROK 1869/1870

- Namiesto Karola Viesta bol za pomocného učbára zvolený Július Botto, chorého učbára Rudolfa Homolu dočasne zastupoval Ľudovít Mičátek,
- Literárna aktivita študentov,
- Prvý Potravný spolok na Slovensku

ŠKOLSKÝ ROK 1870/1871

- Do gymnázia sa vrátil učbár Karol Viest a odišiel Ľudovít Mičátek,
- Nová budova gymnázia,
- Nakladateľský spolok,
- Dievčenský vychovávací ústav,
- Spomienka na suplikácie,
- Smútok za Lojkom

ŠKOLSKÝ ROK 1871/1872

- Slovenské ev. a. v. gymnázium v Revúcej vstúpilo do desiateho roku svojej existencie. V kolektíve učbárov nastali zmeny. Namiesto zosnulého Gustáva Lojka povolali za učbára bývalého žiaka revúckeho gymnázia Ľudovíta Čulíka a namiesto Pavla Krmana, ktorý odišiel po skončení prvého polroka do Liptovského Svätého Mikuláša, prišiel na gymnázium opäť Július Botto, ktorý medzitým študoval právo v Prešove.
- Spomienka na maturity

ŠKOLSKÝ ROK 1872/1873

- Do učbárskeho zboru namiesto Pavla Krmana prišiel Ján Dérer,
- Maturity v novej budove,
- Učebnica geometrie od Zocha,
- Zochova učebnica telocviku

ŠKOLSKÝ ROK 1873/1874

- V učbárskom zbore opäť nastali zmeny - Ján Dérer odišiel do Martina a prišli dvaja pomocní učbári, Bohuslav Laciak a Andrej Sokolík,
- Vystupňovanie napätia

OBVIŇOVANIE A ZRUŠENIE GYMNÁZIA

- Ortieľ komisie,
- Definitívny koniec,
- Ministerský rozkaz,
- Správy z novín,
- Dielo slovenského ľudu,
- ''Svornosť'' ohovára,
- Osudy učbárov a činovníkov gymnázia

DVÍHALI NÁROD Z POROBY

Po násilnom zatvorení Slovenského ev. a. v. gymnázia v Revúcej sa so smútkom v duši rozchádzali aj jeho študenti. Počas 12-ročnej existencie gymnázia sa naň zapísalo a študovalo 566 študentov, z ktorých zmaturovalo 79. Je zaujímavé, že aj keď gymnázium bolo evanjelické, navštevovali ho študenti z katolíckych a židovských rodín. Do gymnázia chodili aj študenti maďarskej národnosti a študovalo v ňom 20 študentov z Čiech a Moravy. Keby v tom čase platili v Čechách a na Morave vysvedčenia zo slovenských škôl, bolo by ich tu študovalo určite viac. Gymnázium a učiteľské semenisko dalo slovenskému národu 90 učiteľov, ktorí učili na konci 19. storočia na slovenských ľudových školách. Vetu, ktorú pri zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej vyriekol ministerský predseda Koloman Tisza: ,,Slovenského národa niet!'', vďaka študentom slovenských gymnázií slovenský národ dokázal udusiť v jej zárodku, lebo slovenský národ predovšetkým ich zásluhou nevyhynul. Zo študentov revúckeho gymnázia sa mnohí stali uznávanými ľudovýchovnými a kultúrnovedeckými pracovníkmi, básnikmi a spisovateľmi.

- Zo študentov gymnázia - významní predstavitelia slovenského národa

Dom slovenského ev. a. v. gymnázia - prvého slovenského gymnázia


Dňa 4. februára 1873 Samuel Tomášik posvätil novú budovu gymnázia, v ktorej sa začalo ihneď vyučovať

OBDOBIE TEMNA

Revúcke gymnázium zohralo medzi slovenskými gymnáziami matičného obdobia vedúcu úlohu. Bola to škola, ktorá v čase nepriaznivom pre slovenský národ tak z ekonomicko-sociálnej, ako aj národnej a kultúrnej stránky vychovávala slovenskú mládež v duchu demokratickom a národnom, v duchu ušľachtilých princípov, ktoré hlásal Jan Amos Komenský. Toto gymnázium bolo prvým a jediným, na ktorom sa maturovalo v materinskom jazyku. Národ mu už pri jeho vzniku vytváral nielen priaznivé podmienky pre jeho ďalšiu existenciu, ale dal mu aj honosný názov, taký, aký mu právom patril a patrí - Prvé slovenské gymnázium. Tým zároveň dvíha na piedestál evanjelickú cirkev, drobný slovenský ľud, činovníkov gymnázia, jeho učbárov a všetkých zanietených nadšencov, ktorí ho dokázali založiť, darmi a zbierkami podporovať a vzdorovať maďarizačnému procesu. Za všetky príkoria stačí spomenúť, že národnostný zákon z roku 1868 registroval Slovákov i ostatné nemaďarské národnosti a národy s výnimkou Chorvátov len ako folklórnu zložku jednotného ,,magyar nemzetu'' (maďarského národa). Zákon iba predstieral liberálne postoje drobnými jazykovými a kultúrnymi ústupkami požiadavkám Slovákov a iných obyvateľov Uhorska, aby zároveň poprel ich národnú identitu - čo bola jeho podstata. Ústupky pre nemaďarské národy a národnosti žijúce na území Uhorska sa nemohli realizovať, lebo peštianska vláda i ostatné úradné i neúradné zložky režimu považovali i takto formulovaný národnostný zákon za ohrozenie svojich mocenských záujmov. Preto ho ignorovali a nedovolili Slovákom využívať ani jeho skromné liberálne prvky. Krátko po jeho vyjdení zlikvidovali tri slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú, čím sa začalo polstoročie krutého a v Európe bezprecedentného národnostného útlaku, obdobia maďarizácie. Stačí uviesť niekoľko faktov: V roku 1910 na území 15 hornouhorských žúp (polovica územia piatich z nich pripadla dnešnému Maďarsku) bol pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov 61 ku 39 percent. V kategórii štátnych a verejných zamestnancov i v slobodných povolaniach však Slováci predstavovali nepatrné percentá: štátni zamestnanci -1,4 %, zamestnanci župných úradov - 2,2 %, učitelia ľudových škôl - 7,1 %, profesori stredných škôl -1,6 %, lekári - 3,5 %. Slováci pred rozpadom Uhorska nemali jedinú slovenskú strednú školu a počet ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským od vydania národnostného zákona do roku 1918, čiže za 50 rokov, klesol z 2 000 na 160.

Obdobie, ktoré nasledovalo po prijatí národnostného zákona v roku 1868, možno charakterizovať podľa vyjadrenia jedného z vtedajších hlavných predstaviteľov doktríny jednotného, nedeliteľného maďarského národa, zvolenského podžupana Belu Grunwalda. Cieľ maďarskej národnostnej politiky a spôsoby, ako ho dosiahnuť, definoval pri rôznych príležitostiach týmito slovami: ,,... aby tu nikto ani nemukol, aby tu nebolo počuť iný hlas ako náš. My musíme ukázať, že máme silu a moc, lebo len silní a mocní majú autoritu!''Alebo: ,,Keď chceme žiť, musíme sa rozmnožiť asimiláciou cudzích elementov ... My musíme Slovákov žijúcich na území maďarského štátu vytrhnúť zo slovenského tela a prikovať k nám.'' A navyše dodal, že ak sa to podarí, počet Maďarov v Uhorsku vzrastie na desať miliónov. Potom si s ostatnými troma miliónmi nemaďarov ľahko poradia. Prax sa po prijatí národnostného zákona uberala práve týmto smerom. Kým počet Maďarov od roku 1869 do roku 1910 v Uhorsku vzrástol zo 6,2 milióna na 9,4 milióna, teda o 60,2 percenta, počet Slovákov v tom istom období vzrástol z 1,8 milióna na 1,9 milióna, teda len o 6,6 percenta. Útlak Slovákov v národnostnej, politickej, kultúrnej, jazykovej i sociálnej oblasti sa prejavil aj v tom, že sa mnohí hlásili kvôli vlastnej sebazáchove k maďarskej národnosti. Maďarizačná politika dosiahla svoj vrchol v roku 1907 povestnými Apponyiho zákonmi, ktorými sa pomaďarčili všetky nemaďarské školy v Uhorsku.

- Hasičský spolok,
- Hospodársky úpadok mesta,
- Erb a symboly mesta,
- Útrapy prvej svetovej vojny,
- Pomery v školstve po zatvorení gymnázia

OD KRÍZY K DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE

Nádejou, ktorá zmierňovala súženie obyvateľstva mesta, boli nové pracovné príležitosti v magnezitovom priemysle. Koncom 19. storočia začali ťažiť a spracúvať magnezit v blízkej Jelšave a začiatkom 20. storočia i v Lubeníku. Dôsledky narastajúcej krízy nezmiernila ani prevádzka elektrárne od 5. októbra 1927, ktorá položila základy elektrifikácie mesta. Napriek protestným akciám dňa 13. októbra 1929 zlikvidovala firma Mannesmannčoburg železolejáreň v Chyžnej Vode, čím stratilo zamestnanie vyše 500 robotníkov z mesta a okolia.

V samotnom meste, ktoré od 1. januára 1920 zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu, neboli žiadne pracovné príležitosti. Aj miestni remeselníci museli pod tlakom konkurencie postupne zatvárať dielne. V decembri 1931 bolo v Revúckom okrese 1138 nezamestnaných a v rokoch 1932-1933 až 1461. Bieda pospolitých ľudí bola taká očividná, že časopis Slovenský večerník v roku 1932 napísal: ,,Ľud v Revúckom okrese nemá ani na soľ.''

Krutá a beznádejná situácia prinútila časť nezamestnaných sťahovať sa za prácou do zahraničia alebo si hľadať príležitostnú prácu inde.

Tragickým pre republiku bol rok 1938, keď kapituláciou československej vlády boli národy Československa vydané napospas tlaku a útokom hitlerovského Nemecka. Československá republika bola oklieštená približne o tretinu územia a takmer o päť miliónov obyvateľov.

Reakčné Maďarsko získalo takzvanou viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 okrem Zakarpatskej Ukrajiny aj južné oblasti Slovenska. Tak mu pripadla časť Revúckeho okresu, čím sa Muránska dolina predelila hranicou pri magnezitke Teplá Voda (SMZ Jelšava) na dve časti. Jelšavu a magnezitku obsadila maďarská armáda. V dôsledku agresivity Nemecka sa vytvorila Slovenská republika, ktorá prijala svoju ústavu 21. júla 1939. Zahraničná politika Slovenska bola úplne podriadená nacistickému Nemecku, ktoré vypovedalo vojnu vtedajšiemu Sovietskemu zväzu.

- Pracovný útvar,
- Armádny generál Rudolf Viest,
- Povstalecký básnik a SNP

ROZVOJ STREDNÉHO ŠKOLSTVA PO ROKU 1945

Zdroj: Dušan Dubovský - Revúca kolíska slovenského stredného školstva, 1993