Matrika MORAVANY NAD VÁHOM - Bratislava

GEOLÓGIA

     Považský Inovec je budovaný žulovým a kryštalickým jadrom, na ktorom spočívajú mezozoické príkrovy. V južnej časti pohoria, ktoré začína zhruba od čiary Lúka - Tematín - Nová Lehota - Marhát (749 m.n.m), prevládajú triasové vápence a dolomity. Pozoruhodný je vápencový štít Sokol nad prameňom Striebornice, podobný skrasovatelému hrebeňu nad Hubinou v polohe Skalka (378 m.n.m), s nádherne vyvinutými škrapmi. Do sprašovej pokrývky sa zarezávajú kaňonovité rokliny, miestami až 25 metrov hlboké. Hrebeň Považského Inovca východne a juhovýchodne od Moravian budujú permské kremence a kremičité pieskovce, s ktorými susedí na východe úzky pruh rúl a svorov, širší pás žúl a komplex šedých vápencov a dolomitov. Keďže v období paleolitu ďaleko viac vystupovali na povrch vápence a dolomity, malo moravianske okolie iste v mnohom podobný ráz aký má dnes. Východiskom pre stratigrafický výskum bola hlboká roklina na južnom okraji Moravian - Hlboký jarok (tiež Veľký jarok). Ide o chránený prírodný výtvor (vyhlásený v roku 1964) na ploche 0,8 hektára. Nachádza sa na západnom úpätí Považského Inovca, na severovýchodnom okraji obce. Predstavuje okolo 20 metrov hlboký roklinový výmoľ, ktorý prerezáva sprašovú terasu Váhu. Archeo- logickými výskumami sa doložili také kamenné suroviny ako pazúrik, rádiolarit, kvarcit, horský krištáľ a obsidián. F. Prošek a V. Ložek predpokladali, že pazúrik, ktorý sa našiel v Moravanoch nad Váhom, pochádza zo Zakarpatia, z povodia Bugu na poľskoukrajinskej hranici. Na západnom Slovensku sa prevažná väčšina paleolitických nástrojov vyrábala z domáceho rádiolaritu z jurského bradlového pásma v Bielych Karpatoch. Početne sa táto surovina vyskytovala v riečnych nánosoch Váhu. Ploché kopytovite klenuté kamenné hladené sekerky a kliny pochádzajúce zo zberov na neolitickom sídlisku v polohe Bacurová analyzovali pracovníci AÚ SAV v Nitre Dr. Ľ. Illášová a Dr. I. Cheben. Sekerky tmavosivej farby sú zhotovené z metamorfovaných hornín zo skupiny zelených bridlíc, aktinolitických bridlíc-chloritu, menej amfibolitu. V štiepanej industrii dominuje pazúrik, rádiolarit, ojedinele menilitový rohovec. Na rozhraní treťohôr (pliocén) a štvrtohôr sa začalo nové dvíhanie Karpát, ktoré prerušilo vývoj úpätných plošín a vyvolalo novú vlnu hĺbkovej erózie. Rieky rozrezávali široké dná dolín, avšak po stranách mladých dolinových zárezov sa až do našich čias zachovali zvyšky týchto starších, vrchnopliocénnych dolinových dien - pedimentov. Vzhľadom na to, že sa tiahnu pozdĺž tokov riek a zaznamenávajú jednu etapu rozširovania našich dolín, nazval prof. Emil Mazúr túto sústavu plošín poriečnou rovňou. Ako významný predhorský stupeň sa tiahne poriečna roveň na západnom svahu Považského Inovca od Krivosúdu nad Lúku, Moravany nad Váhom a Piešťany.
     K významným osobnostiam, ktoré navštevovali región Piešťan patril geológ Dimitrij Andrusov (1897-1976). Prichádzal sem na pozvanie Vojtecha Wágnera (1900- 1987), speleológa z Banky pri Piešťanoch. V okolí Moravian začal v 70-tych rokoch minulého storočia vykonávať prieskum bratislavský geológ Ing. Stanislav Polák. Uvedený bádateľ zistil, že pôvodná zlatonosná žila vychádzala v Považskom Inovci od Dubodiela po Radošinu na viacerých miestach, resp. že jestvovalo viacero primárnych ložísk. Približne 6 km východne od Piešťan pri kóte Zlatý vrch (480 m.n.m) sa zistili staré kutacie práce. Existencia píng - vyhádzanej hlušiny - a mohutné lievikovité ústie šachty svedčia o podfáraní kremennej žily. Názov vrchu poukazuje na to, že išlo o kutacie práce na zlato. Hoci nejestvuje žiadna písomná zmienka o kutaní v tomto mikroregióne, archívne záznamy z rokov 1788-1796 informujú o zlatej mineralizácii medzi obcou Banka a Ratnovce. Na dobývanie železnej rudy v tejto oblasti poukazujú dve malé štôlne vo vzdialenosti 1 km na severozápad od kóty Inovec. Na haldách sa našli kusy hematitu a chalkopyritu. Podobné rudnenie sa našlo pri obci Stará Lehota. Hematit, ako uvádzame na inom mieste, bol v Moravanoch využívaný už od staršej doby kamennej.
     Prvý hydrogeologický prieskum úseku Piešťany-Moravany uskutočnil v roku 1925 profesor Ota Hynie (1899-1968). Na základe jeho výsledkov sa v rokoch 1928-1933 začalo budovanie vodovodnej siete s napojením moravianskeho prameňa Striebornica potrubím do Piešťan.

PRÍRODNÉ POMERY

     Nadmorská výška v obci kolíše od 161- 480 metrov n.m., stred obce sa nachádza 180 m.n.m. Obec leží na styku západného úpätia strednej časti pohoria Považský Inovec s považským výbežkom Podunajskej nížiny. Chotár má charakter rovinný, pahorkatinový i vrchovinový. Klimaticky sa zaraďuje do oblasti teplej, s podoblasťou mierne suchou až mierne vlhkou a do oblasti teplej, s podoblasťou mierne vlhkou až vlhkou. Priemerná ročná teplota je 9 stupňov Celzia. Priemerný ročný úhrn zrážok je 600-700 mm. Má hnedozemné, nivné, hnedolesné pôdy a rendziny.

FLÓRA A FAUNA

      Územie Moravian bolo v období chladnejšieho obdobia štvrtohôr – vo würme – pokryté borovicami, smrekmi, tismi, dubom, lieskou a jasanom. Tento poznatok sa získal vďaka rozborom uhlíkov z archeologických výskumov. Západná časť chotára je odlesnená, východná časť je porastená dubovohrabovými, bučinovými lesmi a jalšami.
     Štvrtohornú zverinu reprezentoval mamut, sob, vlk, líška, lev, panter, kôň, zajac a vtáctvo. Z neďalekých Ratnoviec sa doložil i pratur, v Banke a Ratnovciach nosorožec srstnatý. Mäkkýšovú faunu zastupujú Terebralia bidentata, Protona cathedralis, Cyprea species, Cyprae sanquinolenta, Conus ventricosus, Macra sp. Typické sprašové mäkýše v Hlbokom jarku prítomné pri paleolitickom materiáli: Valonia tenuilabris ABR., Columella edentula columella v. MART., ďalej Fruticicola hispida L., Succinea oblonga DRAP., ulitník Helicella Striata Müll., teda zložením podobné moravským Dolným Věstoniciam (Česká republika). V starších vrstvách bola prítomná Pupilla muscorum L. – exempláre tohto druhu celkom totožné s recentnou P. muscorum L. z okolia Moravian. Ďalším cenným nálezom je Pupilla bigranata RSM (ako v Dolných Věstoniciach), ďalej nález troch druhov z čeľade Clausiliidae (Cochlodina laminata MTG., Clausilia dubia DRAP. a C. pumila C. PFR. a Orcula dolium BRUG. – typická pre staršie Považia. Táto fauna svojim zložením zodpovedala dnešnej faune širšieho okolia Moravian, pričom v žiadnej vrstve sa nenachádzali vysoko teplomilné južnejšie juhokarpatské prvky. Celá spraš patrila würmu. Sprašový profil vznikol prirodzenou cestou v kaňonovitej eróznej rokline, ktorá sa vyvinula z bývalého úvozu. Podľa miestnych obyvateľov trval tento proces necelých 100 rokov. Profil je merateľný v dĺžke necelých 100 metrov. Jeho vedecká hodnota je veľká, pretože celé súvrstvie je krásne a úplne vyvinuté a paleontologicky bohatšie, než všetky dosiaľ známe würmske profily na území Slovenska. Iným veľkým sprašovým profilom v najbližšom okolí je teheľňa v Banke pri Piešťanoch. Z fosílnej fauny majú význam v Moravanoch nálezy Truncatellina claustralis GRD., (boli zistené vo vápencových útesoch Sokola), Vitrea inopinata Uličný (podobne v Banke na Serbalovom-Rádiovom vŕšku). Ide o tzv. terikolný druh, žijúci trvale pod zemou. Údolie Striebornice má niekoľko metrov mohutné travertínové stupne a vyniká bohatstvom mäkkýšov: Succinea putris L., Perforatella bidens Chemn., Iphigena ventricosa Drap. Boli tu vyzdvihnuté i oba endemické druhy Západných Karpát – Truticicola villosula RSM., ktorý obýva vo veľkom množstve dno doliny Striebornice i postranné údolie pod Ostrým vrchom, ale Fruticicola Lubomirskii Šlós žije v údolí Čierneho potoka a pod Starou Lehotou. V prameňoch je hojná Bythinella Austriaca FRFLD. Inak však mäkkýšová fauna teplých krajín je pomerne chudobná a má obvykle len niekoľko bežných druhov: Euomphalia strigella DRAP., Monacha incarnata Müll. Skaly jaskyne Sokola predstavujú veľmi pekne zachovalý vápencový biotop s pôvodnou vegetáciou (Seslerietum, porasty drienu, na suti Aceretum pseudoplatany s bohatou mäkkýšovou faunou so vzácnym reliktom Truncatellina claustralis GRD). Prevŕtané ulitníky nájdené na paleolitických sídliskách sú dokladom výmenných vzťahov a dokladom diaľkového obchodu. Niektoré majú zase pôvod v predhorí Bielych Karpát.
     Cestami-necestami sa vydáme na prechádzku po krásnych zákutiach moravianskeho chotára a priblížime si bežných i vzácnejších zástupcov flóry a fauny. Katastrálne územie Moravian ohraničujú z východu piešťanské kopce (Zlatý vrch 480 m.n.m.) a zo západu alúvium rieky Váh (163 m.n.m.). Z hľadiska klimatických podmienok sa nachádzajú v teplej oblasti Slovenska s miernymi zimami a pomerne teplými až horúcimi letami, a preto sa tu môžeme stretnúť so zaujímavými spoločenstvami z rastlinnej a živočíšnej ríše. Práve z tohto dôvodu boli piešťanské kopce v pozornosti biológov už v minulosti. Botanik, profesor pražskej univerzity Karel Domin (1882-1953), vo svojej publikácii Piešťanská květena (1931) venuje časť práve piešťanským kopcom.
     Zima je pre rastliny obdobím vegetačného pokoja, pre živočíšstvo obdobím hľadania potravy a sťahovaním sa za potravou bližšie k ľudským obydliam. Niektoré cicavce to vyriešia jednoducho tak, že celú zimu prespia. Robí to jež, syseľ, škrečok, jazvec, všetky druhy netopierov i plchovia, ktorí dokážu spať až sedem mesiacov. Množstvom druhov je v zimných mesiacoch dosť početne zastúpená avifauna. Všadeprítomní vrabci, brhlíkovia, drozdy plavé i čierne, ďatle veľké i prostredné, sýkorky belasé, čiernohlavé, mlynárky, sú najvernejší vtáčkovia našich záhrad . Môžeme tu zazrieť orieška, strnádku obyčajnú, hýla, stehlíka, niektoré penice a keď je miernejšia zima i červienku. Prvé teplé lúče skorej jari okolo moravianskeho jazera Striebornica sú predzvesťou zrodu nového života. Začína sa migrácia žiab. Tisíce samičiek v sprievode svojich druhov prichádza z okolitých kopcov klásť vajíčka do jazera. Najprv, už koncom februára, skokan hnedý, neskôr ropucha obyčajná a ostatné druhy, skokan ostropyský, rapotavý, štíhly, ropucha zelená, kuňka žltobruchá. V tejto lokalite žije i rosnička zelená, ktorá je aktívna neskôr. Na okraji nádrže môžeme pozorovať užovku obyčajnú a v širšom okolí z plazov i jaštericu obyčajnú a chránenú jaštericu zelenú. Potok v blízkosti jazera lemujú druhy drevín ako jelše lepkavej, agátu bieleho, brestu horského, javora poľného, topoľa čierneho, vŕby krehkej, popolavej, purpurovej, vŕby rakyty a mnohých ďalších.
     Vodná nádrž Striebornica má plochu 59 604 m2, a vybudovali ju v roku 1962. Najvhodnejšie podmienky pre bujnú pobrežnú vegetáciu sú na miestach, kde potok ústí do nádrže. Ostatné svahy sú vydláždené . Okolo betónového mostíka rastie čerkáč obyčajný, čerkáč peniaštekový, iskerník plazivý, ježohlav vzpriamený, karbinec európsky, konopáč obyčajný, kosatec žltý, krtičník tôňomilný, lipkavec močiarny, ľubovník škvrnitý, mäkuľa vodná, mäta dlholistá, mäta klasnatá, nezábudka močiarna, pichliač zelinový, podbeľ liečivý, ostrica lišiaca, ostrica štíhla, sitina článkovaná, sitina sivá, valeriana dvojdomá, veronika potočná, vŕbica vŕbolistá, vŕbovka močiarna, vŕbovka ružová a mnohé ďalšie. Nad jazerom zo západnej strany nájdeme porast cesnaku oreštca. Z fauny tu žije veľa druhov hmyzu. Môžeme uviesť hladovku lesklú, pásikovca obyčajného, šidielko obyčajné, vážku ploskú, vodnárku močiarnu, chrtoplávku žlkastú, ihlicu vodnú, korčuliarku vrchovskú, splošťulu bahennú, štípavku obyčajnú, krútňavca obyčajného, potápnička bahenného, potápnika obrúbeného a mnohé iné. Ichyofauna je zastúpená hospodársky dôležitými druhmi rýb ako kapor obyčajný, lieň obyčajný a šťuka obyčajná. Ešte v nedávnej minulosti bol Výtocký potok nesmierne bohatý na rakov a pstruhov v celej svojej dĺžke. K nádrži prilietava čajka smejivá, rybár obyčajný, zahniezdi tu aj kačica divá, sliepočka vodná a neúspešne sa tu pokúšala hniezdiť labuť veľká. Kopce moravianskeho chotára sú porastené kompaktnými lesmi, zväčša listnatými, v okrajových častiach bohatým krovinným porastom, ktorý je najbohatším entomologickým biotopom. Na rozhraní chotárov Moravian a Hubiny, v okolí mlynov nad Striebornicou bol pozorovaný silný roj chráneného chrobáka húseničiara hnedého (10.5.1993 – 15.5.1993), čo dokazuje, že ešte stále tieto podhorské lokality sú rajom tak málo pozorovanej fauny. Ak prídeme začiatkom leta na rúbanisko s množstvom kvitnúcich bodliakov a iných lesných kvetov a burín, našu pozornosť upútajú motýle. Je ich tu veľa. Z množstva druhov tu vidíme malé modráčiky, biele mlynáriky, žltáčiky, veľkého perlovca i dúhovce, ďalej rôzne druhy okáňov, z babočiek babočku pávie oko, babočku admirálsku, žihľavovú, občas i vidlochvosty.
     Osobitnou flórou sa vyznačuje moraviansky park. Už v minulosti boli parky, ktoré obklopovali renesančné i barokové kaštiele pýchou svojich majiteľov. Keď v roku 1872 kúpil nemecký gróf Curt Zedtwitz moraviansky kaštieľ, priľahlé majetky a mnohohektárovú výmeru kvalitného dubového lesa od Ruženy Motešickej, a neskôr (v roku 1881) začal s nákladnými prestavbami kaštieľa, pozornosť venoval i úprave bezprostredného okolia kaštieľa. Okolo neho postupne vyrastal park. Pôsobí veľmi esteticky aj svojou skladbou. Pôvodní majitelia často vysádzali exotické a vzácne dreviny. Dendrologická skladba prevažne domácich druhov, tohto skoro 4-hektárového parku, nepatrí medzi tie významnejšie, ale svojím vzhľadom výrazne dotvára okolie kaštieľa. Na nádvorí kaštieľa rastie pagaštan konský a orgován obyčajný tvorí živý plot z východnej strany areálu. Vstup do parku krášlia staré lipy. Z listnáčov tu rastie buk lesný červenolistý, dub červený a letný, javor horský (klen), poľný, mliečny, jaseň štíhly, breza bradavičnatá, orech čierny a kráľovský, topoľ čierny, agát biely, dula podlhovastá, čerešňa vtáčia, jabloň domáca a planá (plánka), slivka čerešňoplodá (mirabelka), hlošina úzkolistá a bielo kvitnúca črechma obyčajná. Platan javorolistý, ako naznačuje jeho názov, má listy veľmi podobné javoru. Je to kríženec medzi platanom západným s domovom v Severnej Amerike a platanom východným z Ázie. Platany boli pravdepodobne dovezené z hlohovského parku, kde rovnako mohutné rastú dodnes. Z drevín cudzieho pôvodu tu rastie gledíčia trojtŕňová a sofora japonská. Ihličňany sú zastúpené smrekom obyčajným, borovicou lesnou, čiernou a hladkou (vejmutovkou), borovicou horskou barinnou, jedlovcom kanadským, tujou západnou, tujovcom východným, cypruštekom Lawsonovým a opadavým smrekom. Z kríkov tu rastie lieska obyčajná, baza čierna, kalina obyčajná a siripútková (siripútka), vtáčí zob, drienka obyčajná, dráč obyčajný, dráč Thunbergov, zlatovka previsnutá (fortízia), mechúrnik stromovitý, klokoč perovitý, imelovník biely, kéria japonská, zemolez tatarský, pajazmín vencový, ríbezľa alpínska, tavoľník van Houtteho, ruža vráskavá a stále zelené kríky ako krušpán vždyzelený, skalník, kalina pražská a cesmína ostrolistá. Nachádza sa tu viac druhov ihličnatých kríkov borievky (netatová) a tis obyčajný. Z popínavých rastlín tu môžeme spomenúť plamienok plotný, pavinič päťlistý a brečtan popínavý. Na listnáčoch aj ihličnanoch parazituje imelo biele. Z veľmi širokej palety rastlín, ktoré rastú v moravianskom parku od skorej jari do neskorej jesene vyberieme tie známejšie a z botanického hľadiska zaujímavejšie taxóny. Sú to: sedmokráska obyčajná, margaréta biela, rebríček obyčajný, ježibaba guľatohlavá, nevädza poľná, čakanka obyčajná, prasatník krátkokorenný, jagavka konáristá, bledavka okolíkatá, modrica strapcovitá, snežienka jarná, konvalinka voňavá, narcis žltý, kosatec žltý, (pri potoku), klinček pyšný, silenka obyčajná, prvosienka jarná, čerkáč peniaštekovitý, zimozeleň menšia, nezábudka pestrá, kostihoj lekársky, zbehovec plazivý, zádušník brečtanovitý, jablčník obyčajný, šalvia lúčna, veronika obyčajná, zubovník šupinatý, skorocel prostredný, skorocel väčší, kopijovitý, chrastavec roľný, štetka lesná (pri potoku), zvonček repkovitý, ostrôžka poľná, čemerica čierna, pečeňovec trojlaločný, veternica iskerníkovitá, blyskáč jarný, lastovičník väčší, nátržník plazivý, jahoda obyčajná, bôľhoj lekársky, ďatelina plazivá, ďatelina lúčna, lucerna ďatelinová, vika plotná, hrachor lúčny, vrbica vŕbolistá (pri potoku), fialka voňavá, pakost lúčny, kotúč poľný, kotúč kartuziánsky. Z trávových porastov spomenieme mätonoh trváci, kostravu ovčiu, červenú, lúčnu, lipnicu ročnú, lúčnu a úzkolistú a kernačku laločnatú.
     Začiatkom 90-tych rokov tu bol pozorovaný výskyt vzácnejších druhov chrobákov, ako je fúzač alpský, bukový, veľký (16.7.1993) a fúzač hrubý (21.7.1992). Bol tu zaznamenaný i výskyt modlivky zelenej, ktorá je považovaná za veľmi vzácny a chránený druh. Jej populácia je viazaná na najteplejšie lokality stepného pôvodu (neďaleký Kostolec). Okrem toho tu môžeme nájsť mäsožravé bystrušky, všežravé hrobáriky, zdochliniare, mrcináre, lajniaky, kvetomilné krasce, snehulčíky a občas sa tu stretneme i s majestátnym roháčom (náš najväčší chrobák, maximálna dĺžka 8cm). Tieto údaje patria aj pre širšie okolie moravianskeho kaštieľa.
     Typickým a verným obyvateľom parku je veverička obyčajná, či už v hnedej alebo čiernej forme. Vysoké stromy veveričke i lasici poskytujú dostatočnú voľnosť a veľa úkrytov. V korunách stromov hniezdi množstvo druhov vtáctva.
     Dôležitou súčasťou moravianskeho ekosystému je poľovná zver. Zo zveri obýva lesný biotop jeleň obyčajný, srnec hôrny a diviak . Lesné spoločenstvo je bohaté na šelmy ako líška, jazvec, kuna hôrna a kuna skalná. Populácia zajaca poľného, kedysi uznávaná súčasť poľovného hospodárstva, hlboko poklesla. Podobne je to i s králikom poľným, ktorý sa vyskytuje len v malom počte, pretože ho zdecimovala myxomatóza a veľmi poškodila aj rekultivácia pôdneho fondu. Podobne klesajú stavy bažanta obyčajného a jarabice poľnej, aj keď bažanta môžeme najčastejšie počuť v podhorskej oblasti.