Matrika KEŽMAROK - Levoča

KEŽMAROK, KÉZSMÁRK L
okres: Poprad
Rím.kat.farský úrad
Farský obvod: Kežmarok a Malý Slavkov (dnes súčasť obce:Kežmarok), Krížová Ves, Rakúsy, Stráne pod Tatrami, Strážky (dnes súčasť obce:Spišská Belá)
Matriky: narodení: 1674-1895
sobášení: 1674-1919
zomrelí: 1675-1895
Index: narodení: 1800-1940
zomrelí: 1801-1902
Slovenský matriky:
narodení: 1680-1725
sobášení: 1680-1724
zomrelí: 1683-1725
Krížová Ves - samostatne vedené matriky:
narodení: 1702-1897
sobášení: 1689-1877, 1879-1897
zomrelí: 1690-1897
Malý Slavkov - s výnimkou r.1844-1849 v matrike farského úradu
narodení: 1801-1902
sobášení: 1801-1937
zomrelí: 1801-1891
Index: narodení: 1829-1940
zomrelí: 1840-1895
Rakúsy { Rókusz } - samostatne vedená matrika:
narodení: 1677-1795
sobášení:. 1687-1797
zomrelí: 1678-1796
Rakúsy a Stráne pod Tatrami - samostatne vedená matrika:
narodení: 1844-1849, 1852-1908
sobášení: 1844-1849, 1852-1924
zomrelí: 1844-1849, 1852-1914
V rokoch 1801-1843 a1850-1851- v matrike farského úradu.
Strážky - samostatne vedená matrika:
narodení: 1688-1892
sobášení: 1688-1850, 1852-1870
zomrelí: 1689-1893

Ag
Evanjelický farský úrad
Farský obvod: Kežmarok, Rakúsy, Stráne pod Tatrami
Matriky: narodení: 1601-1775
sobášení: 1685-1827, 1842-1897
zomrelí: 1685-1897
Index: narodení: 1830-1870
sobášení: 1842-1898
zomrelí: 1813-1944
Rakúsy - samostatne vedené matriky:
narodení: 1797-1944
sobášení: 1809-1829, 1833-1943
zomrelí: 1809-1944
Od r. 1893 boli Rakúsy vyfarené ako samostatný farský úrad.
Stráne pod Tatrami - samostatne vedené matriky:
narodení: 1704-1780, 1848-1936
sobášení: 1706-1771, 1848-1936
zomrelí: 1706-1780, 1848-1936


Sídlo židovského matričného obvodu
Matriky vedené pre obce: Kežmarok, Ľubica a Malý Slavkov (dnes súčasť obce:: Kežmarok), Abrahámovce, Bušovce, Holumnica, Huncovce, Jánovce, Jurské, Krížová Ves, Lendak; Majerka a Stotince (dnes súčasť obce: Ihľany), Podhorany, Rakúsy, Ruskinovce (dnes súčasť obce: Javorina), Slovenská Ves, Spišská Belá, Spišská Stará Ves; Stráne pod Tatrami, Strážky, Toporec, Tvarožná, Vojňany, Vrbov, Výborná, Žakovce, Ždiar; Spišská Nová Ves, Švedlár a Torysky; z okresu Stará Ľubovňa: Lomnička a Podolínec
Matriky: narodení: 1854-1934
sobášení: 1858-1922
zomrelí: 1858-1863, 1875-1899

Osídlenie nastalo v neolite a eneolite, nálezy sú z mladšej a staršej doby bronzovej a hallštattskej, sídlisko je z doby laténskej a rímskej, nález keltských a rímskych mincí, slovanské sídlisko, radové pohrebisko a základy sakrálnej stavby z 12. - 13. storočia.

Kežmarok bol pôvodne osadou pomenovanou podľa najviac predávaného tovaru na trhu, syra. V polovici 13. storočia boli na mieste dnešného Kežmarku tri osady. Najstaršia bola slovenská osada rybárov, kde sa konali trhy. Na Michalskom vŕšku bola osada kráľovských strážcov hraníc, ktorá však začiatkom 13. storočia po posunutí hraníc Uhorska na dnešnú úroveň stratila pôvodný význam. Po tatárskom vpáde sa v susedstve osady rybárov začali usadzovať nemeckí hostia. Ich osadu Belo IV. v roku 1251 daroval turčianskym premonštrátom, čo je prvý písomný doklad o Kežmarku.

Obec je doložená z roku 1251 ako Villa Saxonum apud Ecclesiam Sancte Elisabeth, Villa Sancte Elisabeth, neskôr ako Kasmark (1269), Kaysmarch (1272), Kasmark, Kesmarkt (1294), Forum Caseorum (1329), Kasmiarek (1497/1650), Kesmarek (1773), Kežmarek (1808); maďarsky Késmárk; nemecky Käsmark, Kaisenmark; latinsky Caesareoforum, Kesmarkinum.

Nemecká osada dostala v roku 1269 mestské privilégia, v polovici 13. storočia obe osady splynuli. Privilégium z roku 1269 zaručovalo právo slobodného trhu, obyvatelia mali právo voliť si richtára a samosprávu, mali osobnú a majetkovú slobodu, boli oslobodení od poplatkov a služobností, namiesto ktorých platili ročne pozemkovú daň (20 hrivien striebra).

Koncom 13. storočia Kežmarok nakrátko patril do Spoločenstva Spišských Sasov. V roku 1380 sa stal slobodným kráľovským mestom. Hospodársky vývin mesta podporovali viaceré výsady – v roku 1411 bolo potvrdené právo rybolovu v rieke Poprad, v roku 1412 oslobodenie od mýta. Osobitný význam malo pre mesto právo skladu, o ktorom už v roku 1385 začalo bojovať s Levočou. Získalo ho ľsťou v roku 1433 po obsadení mesta husitami. Spor však bol v roku 1558 definitívne rozhodnutí v prospech Levoče. Právo meča získalo mesto v roku 1438, v roku 1440 boli kupci oslobodení od mýta v celom Poľsku, v roku 1464 od tridsiatku v celom Uhorsku, v roku 1463 dostalo právo pečatiť červeným voskom.

V pôvodnom erbe mal asi svätú Alžbetu. V 15. storočí sa snažilo vytvoriť si vlastný erb vo forme skrížených kordov, ktorý bol definitívne ustálený potvrdením kráľa Mateja v roku 1463. Erb symbolizuje pohraničné obranné postavenie Kežmarku. Už v 14. storočí sa mesto obohnalo hradbami. V roku 1423 Žigmund Luxemburský uzavrel v Kežmarku dohodu s poľským kráľom Vladislavom a litovským kniežaťom Vitoldom o spoločnom postupe proti husitom. V roku 1433 mesto obsadili husiti a zmocnili sa bohatej koristi a výkupného, v roku 1440 poľský kráľ Vladimír, v roku 1441 Jiskrove vojská. Jiskrovi kapitáni Mikuláš Brcal a Bartoš sa pridali k bratríckemu hnutiu, takže v roku 1456 Jiskra márne vyše dva mesiace Kežmarok obliehal. Z rúk jiskrovcov ho v roku 1462 vykúpil kráľ Matej za 16 000 zlatých a v roku 1462 dal cenzus Kežmarok Imrichovi Zápoľskému. Zápoľskovci prebudovali v Kežmarku hrad, ktorý vznikol po roku 1368 opevnením pôvodného kláštora Krížovníkov. Najstaršia zmienka o hrade je z roku 1447, keď ho mali v držbe jiskrovci. Ján Zápoľský ho v roku 1528 daroval Hieronymovi Laskému, v roku 1579 sa ho zmocnil Ján Rueder, v roku 1583 Šebastián Thököly, ktorý potlačil proti nemu namierené povstanie obyvateľov mesta. Kežmarok sa zmenil na poddanské mestečko. Z poddanskej závislosti sa vykúpil v roku 1651 za 210 tisíc zlatých, v roku 1655 sa opäť stal slobodným kráľovským mestom. Postavil sa na stranu Thökölyho a Rákócziho povstania, v roku 1709 ho dobyli cisárske vojská, ktoré popravili troch mešťanov. V roku 1720 sa mesto stalo majiteľom hradu a postupne aj veľkým feudálnym vlastníkom; začas mu patrili dediny alebo ich časti: Vlková, Stráne pod tatrami, Stráňany, Zálesie, Fridman, Spišské Hanušovce, Veľká Lomnica, Majerka, Podhorany, Matiašovce, Stará Lesná, Rakúsy, Tribš, Výborná, Lučivná, Stotince, Huncovce, Malý Slavkov, Krompachy, Krížová Ves. Vlastnilo i vinice v obciach Mád a Erdőbénye na území dnešného Maďarska.

Hlavným zdrojom bohatstva mesta boli remeslá a obchod, hlavne s Poľskom, ktorý prekvital najmä v 15. a 16. storočí. Po prehratom spore o právo skladu postupne upadal. Rozhodujúcou sa stala remeselná výroba. V Kežmarku bolo okolo 30 cechov. Už v roku 1475 bol založený cech súkenníkov. Celý rad cechov vznikol v nasledujúcom storočí: kožušnícky (1531), mäsiarsky (1545), hrnčiarsky (1556), povraznícky (1570), obuvnícky (1573), zámočnícky (1581), tkáčsky (1587) a pivovarnícky (1589). Z ďalších treba spomenúť hlavne kováčov, stolárov, krajčírov, kolárov, garbiarov, farbiarov, meditepcov, modrotlačiarov, pekárov, gombičkárov a klobučníkov. V roku 1715 bolo v Kežmarku 263 remeselníckych dielní, v roku 1828 tu pracovalo 51 remeselníckych odvetví. Najvýznamnejší boli súkenníci, plátenníci, farbiari ( v roku 1815 tu bolo 24 farbiarskych dielní). Začiatkom 19. storočia vznikli manufaktúry – v roku 1815 na kameninu, v roku 1820 na súkno, obe však zakrátko zanikli.

Od roku 1850 bol Kežmarok s prestávkami sídlom okresu, v roku 1876 sa stal mestom so zariadeným magistrátom. V roku 1889 bola otvorená doprava na železnici Poprad - Kežmarok.

V Kežmarku vznikol priemysel textilný (v roku 1860 mechanická pradiareň a tkáčovňa ľanu, v roku 1884 ďalšia továreň na spracovanie ľanu, v roku 1880 bieliareň, v roku 1901 súkenka) a rad rozličných menších podnikoch (škrobáreň, píla, továreň na detskú krupicu, elektráreň). V roku 1863 bola založená Kežmarská sporiteľňa, v roku 1872 Kežmarská banka, v roku 1879 Kežmarský svojpomocný spolok.

Už v roku 1851 boli v Kežmarku nepokoje robotníkov. Začiatkom 20. storočia vznikla sociálna demokratická odborová organizácia textilných robotníkov.

Pradiareň a tkáčovňa po 1. svetovej zastavili výrobu a stroje vyviezli do Poľska a Maďarska. Niekoľko sto robotníkov stratilo prácu. Za predmníchovskej ČSR trpelo obyvateľstvo nezamestnanosťou. Kežmarok sa stal významným centrom revolučného robotníckeho hnutia. V roku 1923, 1924 a 1926 štrajkovali drevárski robotníci, typografi, textilní a stavební robotníci. Aktívne bolo hnutie nezamestnaných – za I. ČSR sa uskutočnilo 31 podujatí, z toho dva hladové pochody.

Kežmarok bol dejiskom mnohých 1. májových demonštrácií a demonštrácií na podporu revolučného hnutia. Veľký význam mali boje proti fašizmu a na obranu republiky. Kežmarok bol po 1. svetovej vojne centrom snáh o vytvorenie Spišskej nemeckej republiky a duchovným centrom spišských Nemcov, medzi ktorými prevládli v 30. rokoch nacistické tendencie.

V období klérofašizmu bol Kežmarok napriek a perzekúcii dôležitým centrom ilegálnej práce Komunistickej strany Slovenska. Už v roku 1939 organizovali miestni komunisti ilegálne prechody vlastencov do Poľska. Vojenská posádka sa však nepridala k SNP, mesto obsadili nemecké vojská a vytvorili z neho oporný bod v boji proti povstalcom. Na Kežmarskom hrade sídlilo gestapo, väznili tu a popravili viacerých komunistov a partizánov. Kežmarok oslobodili vojská I. ukrajinského frontu a I. československého armádneho zboru. Po oslobodení zanikli niektoré malé nerentabilné podniky (bryndziareň, závod na spracovanie rýb, žiletkáreň, výroba kief), vznikli však nové (Tatraľan a menšie ako Východoslovenské hydinárske závody). Vybudovali sa nové sídliská, doprava, služby. Do roku 1960 bol Kežmarok sídlom okresu. Pri príležitosti 700 výročia založenia Kežmarku bolo mesto vyznamenané Radom práce. Väčšina obyvateľstva pracuje v miestnom priemysle a na okolí. Kežmarok mal priznaný štatút mesta.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť