Matrika BRATISLAVA - Archiv M. Brat.

BRATISLAVA POZSONY AMB
Rím. kat. farský úrad Svätý Martin
Farský obvod: Bratislava-mesto, mestský lazaret a Petržalka, do r.:: 1869 sporadicky Karlova Ves; z r. 1774-1793 samostatne vedená matrika: vojenskej duchovnej správy
Matriky: narodení: 1601-1628, 1637-1644, 1647-1686, 1697-1895
sobášení: 1601-1628, 1637-1645, 1652-1859, 1863-1895
zomrelí: 1719-1895
Index: narodení: 1801-1912
sobášení: 1849-1909
Mestský lazaret - samostatne vedená matrika:
narodení: 1858-1864
zomrelí: 1791-1873
Index: zomrelí: 1789-1850
Petržalka - samostatne vedená matrika:
narodení: 1881-1905
sobášení: 1881-1905
zomrelí: 1760-1807, 1881-1905
Index: narodení: 1881-1905
sobášení: 1881-1905 .
zomrelí: 1881-1905
Vojenská duchovná správa: - samostatne vedená matrika:
narodení: 1774-1784
sobášení: 1775-1784
zomrelí: 1774-1784, 1792-1793
Rím. kat. farský úrad Blumentál
Farský obvod: Blumentál a Prievoz
Matriky: narodení: 1770-1897
sobášení: 1770-1895
zomrelí: 1770-1895, 1908-1911
Index: narodení: 1770-1895
sobášení: 1770-1895
zomrelí: 1770-1918
Staršie záznamy sa nachádzajú v matrikách rím. kat. farského úradu Svätý Martin
V matrike zomrelí: je i matrika zomrelí: z mestského lazaretu z r. 1848-1850.

Róm
Rím. kat. farský úrad Svätá Trojica
Matriky: narodení: 1854-1895
sobášení: 1854-1903
zomrelí: 1854-1903
Index: narodení: 1854-1903
sobášení: 1854-1941
zomrelí: 1854-1949

Ag
Evanjelický farský úrad - nemecký
Farský obvod: Bratislava, Blumentál, Prievoz
Matriky: narodení: 1606-1634, 1644-1661, 1682-1910
sobášení: 1606-1643, 1682-1919
zomrelí: 1703-1911
Index: narodení: 1682-1696, 1744-1777, 1798-i910
sobášení: 1682-1919
zomrelí: 1703-1761, 1771-1911

Ag
Evanjelický farský úrad ? slovensko-maďarský
Farský obvod: Bratislava, Devín, Petržalka, Podhradie (Zuckermandel), Prievoz
Matriky: narodení: 1705-1851, 1865-1870, 1877-1895
sobášení: 1708-1851, 1865-1870, 1874, 1877-1895
zomrelí: 1706-1862, 1865-1870, 1874, 1877-1895
Index: narodení: 1705-1862
sobášení: 1708-1862
zomrelí: 1703-1862

Zs
Sídlo židovského matričného obvodu (ortodox)
Vedené pre Bratislavu
Matriky: narodení: 1819-1944
sobášení: 1850-1943
zomrelí: 1850-1918
Index: narodení: 1841-1895, 1926-1944
sobášení: 1851-1937
zomrelí: 1873-1926, 1934-1944
Matriky sa skladajú z troch neúplných sérií, písaných nemeckým, maďarským a hebrejským jazykom.Matriky sa skladajú z troch neúplných sérií, písaných nemeckým, maďarským a hebrejským jazykom.

Zs
Sídlo židovského matričného obvodu (neolog)
Vedené pre Bratislavu
Matriky: narodení: 1872-1943
sobášení: 1872-1943
zomrelí: 1872-1944

Hlavné mesto Slovenskej republiky.

Mesto je doložené z roku 1907 ako Braslavespurch, Brezalauspure, neskôr ako Poson (1002), Brezesburg (1042), Bosenburg (1045), Brecesburg (1048), Poson, Brezisburg, Bresburc, Preslawaspurch (1052), Prespurch (1098), Bosan (1107), Presburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Posseu, Bosan, Presburch (1109), Poson (1142). Bosonium (1143), Bosan (1146), Pres­purch (1147), Posonium (1151), Posonium (1163—64), Poson (1172), Bosonium, Brezburc, Bosonium quod Prespurc tetitotiice nuncupatur, Brisburc, Poso­nium (1189), Poson (1194), Posony (1197), Posoniy (1217), Pressporek (1773), Bratislava (1920); po maďarsky Pozsony, po nemecky Pressburg, po latinsky Posonium, Istropolis.

Zvyšky diluviálnych zvierat (Čelakovského ulica, železničné depo). Na území Bratislavy sa rozkladali roľnícke neolit, sídliská volútovej kultúry (Slovanská cesta, Kapitulská ulica, Dibrovovo námestie, pozdĺž karloveské­ho potoka Vydrice, Líščie údolie,Dúbravka, Lamač) a lengyelskej kultúry (dvor Triblavina). V neskorej dobe kamennej – eneolite - buduje ľud s kanelovanou keramikou výšinné sídliska (devínske bralo, Bratislavský hrad) a husto osídlil aj nižšie položené časti (Detvianska ulica).

Ľud maďarovskej kultúry si založil osadu na juhozápadnom svahu dnešnej hrad­nej vyvýšeniny i Devíne a nálezy dokladajú aj prí­tomnosť ľudu karpatskej mohylovej kultúry (Karlova Ves, Lafranconi, Košická ulica). Z mladšej doby bronzovej sú osady (Devín, Muránska ulica) i ojedinelé nálezy (Patrónka).

Z doby hallštattskej pochádzajú tri sídliská kalenderberskej kultúry (Trnávka, Devín, Bratislavský hrad). Na základe hojného počtu laténskych nálezov možno predpokladať keltské oppidum (Gottwaldovo námestie, námestie SNP, Devín), sídliská a výrobné. objekty (okolie Palisád, Hausbergl, Bratislav­ský hrad, Trnávka, Dúbravka, Mlynská dolina) i po­hrebiská (Rača).

O existencii dôležitého obchodného centra s vlastnou mincovňou svedčia poklady keltských mincíbiatekov (Čelakovského ulica, námestie SNP, Gottwaldovo námestie, Žilinská ulica).

V dobe rímskej bola na Devíne a Bratislavskom hrade vojenská stanica. Germánske žiarové hroby.

Osídlenie zo 7. - 8. storočia (Vajnory), husté osídlenie z doby veľkomoravskej.

Najdôležitejšie je hradisko na Bratislavskom hrade s veľkomoravským kostolom a hradisko Devín, obidve známe i zo súvekých písomných prameňov, dôležité hospodárske, politické, i vojenské centrá. Pohrebiská i sídliská z doby veľkomoravskej (Devín. Botanická záhrada, Pod­hradie. Karlova Ves a iné). Belobrdské pohrebisko (My­javská ulica), sídlisko z 10. stor. (Leningradská ulica), radové pohrebisko z 1l. storočia s cirkevnými stavbami (Devín, Bratislavský hrad).

Hrad Bratislava sa spomína v roku 907 v správe o bitke medzi Bavormi a Maďarmi, ktorá sa strhla v jeho blízkosti a znamenala zánik Veľkej Moravy. Má staré osídlenie. Postavili ho pri prechode cez Dunaj a na križovatke obchodných ciest.

V 10. a 11. storočí bol významnou pohraničnou pevnosťou, odolával útokom nemeckých vojsk a mal dôležitú úlohu v bojoch o uhorský trón.

V rokoch 1073 - 74 ho dal kráľ Šalamon znova opevniť. V 12. storočí bol sídlom župana, vojenskej posádky a kapituly s prepošstvom. Pri kostole sv. Salvatora, postavenou v 10. - 11. storočí na základoch veľkomoravskej baziliky, konali sa božie súdy.

V roku 1189 sa na ňom pod vedením Fridricha Barbarossu zišli účastníci krížovej výpravy. Začiatkom 13. storočia hrad opevnili murovanými stavbami. V roku 1241 odolal tatárskemu vpádu, v 2. polovici 13. storočia ho dvakrát dobyl Přemysl Otakar II. a pustošili ho aj rakúski vojaci.

V období husitských bojov v 15. storočí dal Žigmund starý hrad zbúrať a postaviť nový palác. Opevňovacie práce sa začali v roku 1423. V roku 1531 sa hrad stal sídlom miestodržiteľa, v roku 1630 ho opravili, v rokoch 1635 - 49 dal župan Pavol Pállfy palác prestavať: opevnenie pochádza z rokov 1666, 1672 a 1712. V rokoch 1751 - 68 vytvorili z vojenskej pevnosti nariadením Márie Terézie reprezentačné kráľovské sídlo. V rokoch 1784 - 1802 bol hrad sídlom seminára, neskôr posádky. V roku 1811 palác s priľahlými budovami vyhorel a spustol a takmer poldruha storočia zostal v zrúcaninách. Pokusy o rekonštrukciu, podniknuté za Uhorska aj za predmníchovskej ČSR, boli neúspešné. K rekonštrukcii a renovácii hradu a hradného areálu došlo až v roku 1946 zásluhou starostlivosti socialistického štátu o kultúrne pamiatky.

Neskôr boli na hrade reprezentačné miestnosti SNR (Slovenskej národnej rady) a historické od­delenie SNM (Slovenského národného múzea).

Bratislava sa vyvinula pri hrade. V roku 1002 sa spomína tunajšie mýto, v roku l151 trh. Arabský cesto­vateľ Idrizi písal v polovici 12. storočia o Bratislave ako o stredne veľkom mieste s husto nad sebou postavenými domami.

V roku 1204 sa sem z hradu so súhlasom Inocenta III. presťahovalo prepoštstvo, v roku 1221 s povolením pápeža Honoria III. aj prepoštský kostol. Nový kostol postavili na mieste kaplnky sv. Martina.

V roku 1250 majú predstavitelia podhradia vlastnú pečať, v roku 1279 je doložená samospráva a richtár Jakub, v roku 1287 richtár Tyrwald a 12 prísažných, ktorí spravovali obecné záležitosti spolu s celou obcou. Komunita mešťanov dostala od kráľa dedinu maďarských hosti Széplak-Schöndorf.

V roku 1291 udelil Ondrej III. vyspelej mestskej obcí plné mestské výsady, mesto Bratislava sa ohradzuje hradbami, v roku 1314 v nich richtár Jakub stavia dve veže.

Opevnenie v erbe mesta Bratislava má svoj pôvod v 13. storočí, ale erbom sa stalo iba v 15. storočí, keď sa predheraldický znak pretvoril bez zmeny na erb. Na erb Bratislavy vydal Žigmund privilégium v dvoch exemplároch 8. a 9. 7. 1436. Obidva patria medzi najhonosnejšie ukážky iluminátorského umenia u nás.

V 14. storočí Anjouovci udelili Bratislave trhové výsady a právo voziť bez mýta tovar po Dunaji i po Uhorsku. Rozvíja sa obchod cez Moravu do Poľska, Čiech, Nemecka, Rakúska, Dalmácie, významná bola úprava obchodných stykov s Viedňou. Vyvážalo sa najmä víno a súkno. Okrem obchodu mesto bohatlo z vinohradníctva (Bratislava mala vinice aj v okolitých obciach Rača, Devin, Prača) a remesiel, ktoré spočiatku pracovali len pre domácu potrebu.

V roku 1376 vydala mestská rada prvé cechové štatúty pre pekárov, mäsiarov, obuvníkov. Mesto malo značné dôchodky z daní, prenájmu regálnych práv, nehnuteľností, viníc, domov, poddanských obcí Blumenau, Vydrica, Sellendorf, Vrakuňa, Prača, ktoré postupne získavalo do nájmu alebo do vlastníctva. V roku 1390 dostali obce Blumenau a Vydrica plné mestské práva. Vydrica splynula s mestom, Blumenau a Sellendorf sa vyľudnili v zápasoch mesta s palatínom Mikulášom Cárom. Vrakuňu odkúpila Bratislava od drobných vlastníkov, Praču najímala a v polovici 16. storočia odkúpila.

Bratislava mala svoju kanceláriu, ktorá vydávala najmä listiny o majetkových záležitostiach mešťanov. Od roku 1164 viedol pisár Siegfried mestskú knihu. Mestská spoločnosť bola diferencovaná na vrstvu patricijov, ktorú tvorili príslušníci richtára Jakuba a iných bohatých kupeckých a vinohradníckych rodín, stredné meštianstvo tvorili menej zámožní kupci a vinohradníci; mestská chudoba sa prejavuje v 2. polovici 14. storočia, o čom svedčia súdne záznamy a zmienky o bránení jej záujmov v mestskej rade. Početné duchovenstvo tvorili farári kostolov sv. Martina, sv. Michala, sv. Vavrinca, členovia kapituly, príslušníci reholí antonitov, františkánov, sídlila tu aj rehoľa klarisiek. Formovala sa i vrstva svetskej inteligencie, v meste sa vo svojich domoch často zdržiavala šľachta. Poprední príslušníci mestskej spoločnosti sa združovali v nábožensko-charitatívnom Bratstve Božieho tela.

V roku 1385 dal Žigmund Luxem­burský na 5 rokov mesto, hrad, Bratislavskú a Nit­riansku župu do zálohu moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi.

Od roku 1405 vysielala Bratislava ako slobodné kráľovské mesto pravidelne svojich zástupcov na zasadanie uhorského snemu. V rok 1436 dostala právo používať mestský znak a Žigmund v obave pred husitmi nariadil mesto i hrad opevniť.

V roku 1428 vypálilo husitské vojsko po neúspešnom obliehaní mesta jeho predmestia; 4. 4. 1429 vyjednával v Bratislave so Žigmundom vodca husitov Prekop Holý a kňaz Engliš. Husitskí vojaci nadväzovali kontakt s obyvateľmi, najmä s rybármi. Keď kapitán bratríkov Blažko z Borodína obsadil Trnavu, pokúsil sa zmocniť aj Bratislavy. V roku 1432 sa tu pod vedením rytiera Petra Kuteja pripravovalo husitské sprisahanie, ktoré však bolo prezradené. Po Žigmundovej smrti v roku 1437 sa zostrili vzťahy medzi mestom, verným kráľovnej, a hradom, kde boli prívrženci Vladislava Jagelovského. V roku 1442 Vladisláv Bratislavu, dobyl. Nepriateľstvo sa skončilo jeho smrťou v boji s Turkami pri Varne v roku 1444.

Nový lesk získala Bratislava za vlády Mateja Korvína. V roku 1465 tu vznikla prvá univerzita na území Slovenska - Academia Istropolitana. V roku 1468 potvrdil zlatou bulou doterajšie bratislavské výsady a udelil Bratislave právo meča. Vladislav II. sa v Bratislave zaviazal, že v prípade vymretia jeho rodu po meči dostane uhorský trón dynastia Habsburgovcov.

R. 1499 sa v Bratislave schádzali české stavy na tzv. zústání prešpurské. Od začiatku 15. storočia sa rozmáhal tranzitný obchod, zvyšoval sa počet vývozných artiklov. Vyvážal sa aj dobytok, kože, sušené ryby, potraviny. V meste bolo 15 veľko­obchodníkov, vznikali obchodné spoločnosti (napr. Albrechta Gailsama). Bratislavskí obchodníci mali dobrý chýr i v cudzine. Niektorí z nich ako členovia mestskej rady plnili popri obchode aj diplomatické poslanie. Do Bratislavy prichádzali aj cudzí kupci, najmä z Moravy, Rakúska a Nemecka (Kolín, Norimberg). Kráľ Žigmund vysoko ocenil podnikateľské schopnosti Bratislavy a v roku 1430 udelil mestu právo raziť mince, sprvu len štvrťdenáre, neskoršie aj ostatné druhy. Mincovňu viedli najúspešnejší obchodníci. Na zahraničnom obchode malo vysoký podiel víno; v roku 1439 bolo v bratislavskom chotári 114 viničných záhonov s 2003 vinicami. Prudký rozvoj zaznamenala remeselná výroba, organizovaná v cechoch. Rozsiahle stavebné práce na hrade i v meste si vyžadovali početných murárov, kamenárov a tesárov. Okrem potravinárskych a odevných odvetví prekvitalo najmä debnárstvo, garbiarstvo a strihačstvo súkna.

V polovici 15. storočia mala Bratislava 5000 obyvateľov; najvyššie dane platilo 7,5 % obyvateľov, strednú zámožnú vrstvu predstavovalo 65,7 % daňových poplatníkov, najnižšiu kvótu platilo 27 % obyvateľov. V súpise chýbajú najchudobnejší obyvatelia, ktorí nemali majetok a neplatili dane. Väčšinu mestského patriciátu a stredného meštianstva tvorili Nemci; percento Slovákov, o ktorých svedčia ich osobné mená, nedá sa vyčísliť. Nižšie percento predstavujú obyvatelia pôvodom z Čiech, Moravy a Poľska. Pomerne málo je Maďarov, ojedinelé sa vyskytujú Taliani. Významnú úlohu zohrali Židia, ktorí poskytovali na vysoké úroky pôžičky nielen mešťanom, ale aj mestu. Na ochranu ich záujmov sa vytvorila inštitúcia richtára Židov. Vonkajšia rada Správy slobodného kráľovského mesta sa rozrástla na 60 členov, ustanovil sa finančný úrad - mestská komora na čele s komorníkom, ktorému podliehal komorský pisár. O bezpečnosť obyvateľov a dozor nad trhmi sa staral mestský kapitán, mesto malo stálych prokurátorov. Rozšírila sa agenda mestskej kancelárie, kde sa viedlo viac druhov kníh (daňové, pozemkové, súdne, protokoly testamentov popri pravidelných zápisoch radných protokolov). Podľa privilégia kráľa Mateja I. z roku 1464 sa mestské listiny pečatili červeným voskom.

Keď sa začali Turci po bitke pri Moháči hrnúť do Uhorska, vyhlásil panovník v roku 1536 zákonným článkom 49 Bratislavu za hlavné mesto Uhorska, za sídlo snemu, uhorskej komory a miestodržiteľskej rady. V dóme a vo františkánskom kostole korunoval ostrihomský arcibiskup - už so sídlom v Trnave - uhorských kráľov a kráľovné. Hradby posilnili stavebným materiálom, získaným zo zbúraných predmestských kostolov sv. Michala a sv. Vavrinca, a hoci Turci mesto viackrát ohrozovali, ani raz ho nedobyli.

Začiatkom 17. storočia vtrhlo do Bratislavy vojsko Štefana Bocskayho, ktoré sa tu v roku 1606 zrazilo s cisárskym. V roku 1616 vyšetrovala mestská rada i kráľovský súd vzburu poddaných z Devína a Rače, ktorí sa postavili proti krutému zemepánovi Jánovi Keglevichovi.

V roku 1618 prišiel do Bratislavy Gabriel Bethlen, ktorý sem v rokoch 1619 a 1620 zvolal snem, ale v roku 1621 musel pod tlakom cisárskeho vojska ustúpiť; vrátil sa na čele 15000 vojakov, ale blízko Michalskej brány utrpel opäť porážku. Mier v Mikulove (1622) medzi Bethlenom a cisárom bol v roku 1626 potvrdený tzv. bratislavským mierom.

V 17. storočí sa rozšírila v Bratislave protireformácia, Arcibiskup Peter Pázmány uviedol do Bratislavy jezuitov a okrem misijnej činnosti im zveril aj výchovu mládeže na jezuitskom gymnáziu.

Napriek tomu sa však evanjelici vzmáhali, v rokoch 1636 - 38 a 1640 si postavili kostoly - jeden pre Nemcov, druhý pre Slovákov a Maďarov. Náboženské boje vyvrcholili po prezradení sprisahania F. Wesselényiho. Panovník rozpustil uhorský snem a zriadil tzv. gubernium na čele s Jánom Gašparom Ampringenom, veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. V roku 1671 mimoriadny súd v Bratislave odsúdil na smrť českobratského kazateľa Mikuláša Drábíka, Františka Boniša a početných podozrivých, najmä evanjelických kňazov a učiteľov do väzenia a na galeje. Protestantské obrady boli zakázané, kostoly dostali jezuiti a uršulínky. Krutovláda trvala do vypuknutia moru v roku 1677.

Ampringen opustil Bratislavu a gubernium zaniklo.

V rokoch 1678 - 83 zachvátilo Bratislavu povstanie Imricha Thökölyho. Hospodársky vývin Bratislavy v 16. a 17. storočí negatívne ovplyvňovali turecké vojny a povstania, pozitívne pôsobila prítomnosť ústredných úradov a vysokej šľachty, ako aj výhodné dodávky potravín. Najťažším bremenom boli vojenské dane, ktoré v roku 1665 dosahovali 18 000 zlatých. Z remeselných odvetví prekvapujúco prosperovalo klobučníctvo - z mesta sa vyvážalo do cudziny veľké množstvo klobúkov. Bratislavskí obchodníci naďalej obchodovali s Poľskom, Sliezskom, Rakúskom, Čechami a Moravou. Koncom 17. storočia žilo v Bratislave 37 obchodníkov, v roku 1699 založili obchodnú gildu.

V roku 1720 mala Bratislava s Podhradím 9000 obyvateľov. Od 16. storočia sem nepretržite prichádzali chorvátski a maďarskí utečenci. Chorváti sa usadzovali medzi tunajším obyvateľstvom, ale zakladali si aj vlastné osady (Lamač, Dúbravka, Devínska Nová Ves).

V období tridsaťročnej vojny prichádzali do mesta aj protestantskí emigranti z Čiech, Moravy a Rakúska. Rakúski evanjelici sa usadili v Prievoze.

Silnejúci slovanský živel začal prenikať do remesiel, obchodu a vinohradníctva, ale aj do radov kléru, medzi úradníctvo mesta a ústredných úradov. Slováci žiadali zriadenie miesta slovenského kazateľa v dóme; ako prvý tu v roku 1566 pôsobil Bartolomej Sobolič. V 17. storočí sa konali slovenské bohoslužby a pri oboch konfesiách boli aj slovenské školy.

Sociálne rozdiely sa prehĺbili. Proti silnej šľachte, ktorá si v meste kupovala domy, ale nechcela plniť meštianske povinnosti, vystúpilo najmä stredné meštianstvo (1567, 1578, 1596). Nepokoje v roku 1583, motivované náboženskou neznášanlivosťou, mali tiež sociálne príčiny.

Po szatmárskom mieri v roku 1711 zostala Bratislava naďalej hlavným mestom Uhorska. Uhorský šľachtici tu prisahali vernosť novozvolenej panovníčke Márii Terézii, ktorá za to sľubuje rešpektovať ich výsady. V roku 1763 však rozpustila snem, obmedzila právomoc uhorských úradov a za miestodržiteľa vymenovala svojho zaťa Albrechta Sasko-těšínskeho, ktorý sídlil na zrenovovanom hrade. Založil tu chýrnu obrazáreň, tzv. Albertínu. V súvislosti s častými návštevami kráľovského dvora panoval v Bratislave čulý spoločenský ruch. V meste pôsobili významní vedci a umelci.

V roku 1782 mala Bratislava vyše 33 000 obyvateľov a bola najväčším mestom Uhorska. Začiatkom 18. storočia boli jej hospodárske pomery nepomerne lepšie ako v ostatných mestách na Slovensku.

V roku 1720 mala 350 remeselníckych dielní, v roku 1780 viac ako tisíc majstrov, 1800 tovarišov a 500 učňov. Osobitné cechy mali remeselníci na Podhradí.

V roku 1728 založili v Bratislave prvý podnik moderného typu - dielňu na výrobu písmen pre tlačiarne, v roku 1779 Strasserovu súkenku. Vyspelým spôsobom výroby - prvými strojmi - vynikala manufaktúra grófa Rubiniho na výrobu strojovej priadze.

V roku 1872 sa obchodovaním živilo 150 obchodníkov a 133 pomocníkov. Poľnohospodárstvo reprezentovalo aj naďalej vinohradníctvo. V meste a na okolí (Rača, Vajnory, Lamač, Devín) sa pestovala vínna réva na 700 ha.

Počas vlády Jozefa II. začal politicky význam Bratislavy upadať. Panovník nezvolával snem, ústredné úrady presťahoval do Budína, korunovačné klenoty sa dostali do viedenského múzea a do Viedne presťahovali aj Albertinu. Hrad sa stal sídlom generálneho seminára pre výchovu katolíckych kňazov, kolísky slovenského národného obrodenia.

V tejto situácii sem doliehal ohlas napoleonských vojen. V roku 1805 vtiahlo do mesta francúzske vojsko. V decembri roku 1805 po bitke pri Slavkove podpísal v Primaciálnom paláci zástupca Francúzska Talleyrand a zástupca Rakúska Lichtenstein tzv. bratislavský mier.

V roku 1809 navštívil mesto Napoleon, v roku 1814 ruský cár Alexander. Na Bratislavskom i blízkom Devínskom hrade bola vojenská posádka - rakúski a talianski vojaci. Pre ich neopatrnosť vyhorel v roku 1809 hrad Devín a v roku 1811 hrad Bratislava.

V rokoch 1787 - 1814 klesol počet obyvateľov Bratislavy o 10 000. Hospodárske pomery zhoršila zlá finančná situácia štátu, ktorá vyvrcholila v roku 1811 infláciou. Do výroby čoraz viac prenikal kapitalistický spôsob, rušili sa cechové obmedzenia, vznikala voľná konkurencia, zakladali sa nové manufaktúry. V Bratislave bola súkenka, manufaktúry na hodvábne výrobky, klobúky, repný cukor, podniky na spracovanie olejov, potaše a iné chemikálií, liehovar a likérky, dielňa na spracovanie kože a na výrobu spriadacích strojov. Popri 50 členoch gildy dostali právo obchodovať aj Židia.

V roku 1842 bola založená prvá sporiteľňa, v rokoch 1840 - 47 bola vybudovaná prvá konská železnica z Bratislavy do Trnavy, v roku 1818 začali po Dunaji premávať parné lode.

Zmenilo sa sociálne zloženie obyvateľstva. Väčšina šľachty mesto opustila a prichádzala len na snemy. Manufaktúry zamestnávali v niektorých prípadoch 25 - 50 robotníkov. Do polovice 19. storočia mala Bratislava 23 000 obyvateľov nemeckej, 9500 slovenských a 3000 maďarských národnosti. Napriek tomu, že sa pomaly začala prejavovať maďarizácia, Bratislava bola strediskom slovenského národného hnutia, počínajúc bernolákovcami, vyvrchoľujúc úsilím Štúrovskej generácie. Na sneme v Bratislave sa v roku 1848 vyhlásilo zrušenie poddanstva, skončila sa veľká epocha feudalizmu a začal sa nový vek s novými problémami. Bratislava sa jednoznačne postavila na stranu maďarskej revolúcie. Na jej podporu vzniklo niekoľko spolkov. Koncom roku 1848 obsadilo Bratislavu vojsko generála Windischgrätza, na jar roku 1849 nakrátko ruské vojsko s generálom Paskievičom. Od mája roku 1849 bola sídlom súdu generála Haynaua, ktorý za účasť na revolúcii odsúdil niekoľko stoviek osôb a 13 nechal popraviť. V novembri roku 1849 rozpustili v Bratislave oddiely slovenských dobrovoľníkov. Po porážke revolúcie v Uhorsku roku 1849 sa Bratislava stala sídlom západného vojenského dištriktu. Novým rozdelením mesta vzniklí tri štvrte - Theresienstadt, Ferdinandstadt, Franz Josefstadt; Zuckermandl a Podhradie boli pripojené k mestu, ktoré malo vtedy 42 000 obyvateľov.

V roku 1866 zasiahla Bratislavu prusko-rakúska vojna (bitka pri Lamači). Rakúsko-maďarské vyrovnanie umožnilo maďarským obyvateľom ovládnuť rozhodujúce pozície v správe mesta. Bratislava sa stala municipálnym mestom (1876), na jeho čele stál župan, ktorý bol súčasne hlavným županom Bratislavskej župy.

Po zrušení poddanstva prichádzalo do bratislavských manufaktúr (neskoršie tovární) vi­diecke obyvateľstvo. V 50. rokoch vznikla továreň na tabak a plynáreň, od 60. rokov sa Bratislava rýchlo industrializovala; vznikla Kühmayerova továreň (1868), súkenka (1869), Rothova továreň na patróny a Ludwigov mlyn (1870), Steinova sladovňa a pivovar (1871), Nobelova továreň na dynamit (1873), veľký konfekčný závod (1879). V posledných 20. rokoch 19. storočia vzniklo ďalších 16 tovární: tehelňa (1883), Menzlova továreň na asfalt (1885), Klingerova továreň na ľanový a jutový tovar (1888), rozšírila sa Grünebergova továreň na kefy, vznikla továreň na káble (1894), o rok neskoršie rafinéria Apollo, továreň na čokoládu a cukríky bratov Stollwerckovcov (1896).

Na prelome storočí bolo v Bratislave 51 priemyselných podnikov, zamestnávajúcich do 6000 robotníkov. Značná časť produkcie šla na export. Začiatkom 20. storočia vznikli ďalšie veľké závody: elektráreň (1901), Danubius (1907) a továreň Matador na výrobky z gumy a kaučuku. Veľkovýroba postupne zatláčala malovýrobu, ktorá si ešte koncom storočia udržiavala v počte pracovníkov prevahu. Cechy v roku 1872 definitívne zanikli a ich fondy prebrali živnostenské spoločenstvá a úrady. Z poľnohospodárskej výroby malo význam len vinohradníctvo, Bratislava však bola strediskom obchodu s obilím.

Bratislavskí mešťania sa snažili vyvážiť stratu politického významu mesta rozvíjaním obchodu. V roku 1850 založili Obchodnú a živnostenskú komoru, koncom 60. rokov vznikli väčšie banky, expozitúry budapeštianskych bánk, ktoré ovládli viaceré priemyselné závody. Rýchlo sa rozvíjala doprava. V roku 1848 získala Bratislava železničné spojenie s Viedňou, v roku 1850 s Budapešťou. V roku 1873 bola dokončená prestavba konskej železnice do Trnavy na parnú a Bratislava získala spojenie s Považím a stredným Slovenskom.

V nasledujúcich rokoch postavili ďalšie trate. Blízkosť Viedne a Budapešti podmieňovala stagnáciu lodnej dopravy na Dunaji. Do konca 1. svetovej vojny neprekročil bratislavský prístav miestny význam. V roku 1891 dali do prevádzky železný most cez Dunaj. Mestskú dopravu zabezpečovala už od roku 1895 elektrická dráha, jedna z najstarších v Európe, od roku 1890 premával do Petržalky propeler. Pokračovala i komunálna výstavba mesta; v roku 1856 zaviedli plyn, v roku 1884 telefón, v roku 1886 vodovod, koncom storočia bola vybudovaná kanalizačná sieť, v roku 1902 zavedená elektrina.

S rozvojom kapitalizmu rástla i robotnícka trieda. V revolučných rokoch 1848 - 49 vystúpila ako samostatná politická sila. V apríli 1848 štrajkovali tovariši za zvýšenie miezd a skrátenie pracovného času. Revolučné vrenie na jar roku 1848 sa však buržoázii podarilo sčasti usmerniť do protižidovských pogromov. Absolutistický režim všemožne bránil zakladaniu robotníckych spolkov a organizácií. Spolok typografov zakázali hneď po jeho vzniku v roku 1848.

Napriek tomu úrady v 50. rokoch sústavne registrovali socialistickú agitáciu medzi robotníkmi, v roku 1858 odhalili tajný spolok tovarišov, ktorý vznikol podľa príkladu obdobných spolkov vo Francúzsku a Nemecku s cieľom rozvíjať mzdové hnutie robotníkov. Počas hospodárskej krízy v roku 1850 prepukli otvorené robotnícke nepokoje. Proces konštituovania robotníckych organizácií sa zíntenzívnil po páde absolutizmu a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Bratislava sa stala najvýznamnejším centrom robotníckeho hnutia na Slovensku a po Budapeští druhým najvýznamnejším v Uhorsku.

Vplyvom ideológie lassalizmu a Schultz-Delitscha začali sa zakladať robotnícke podporné spolky. V roku 1867 vznikol spolok typografov a v nasledujúcich rokoch rad ďalších. Zásluhou stykov s blízkou Viedňou a s nemeckým robotníckym hnutím prenikali i myšlienky vedeckého socializmu.

V roku 1869 založili v Bratislave prvý robotnícky vzdelávací spolok na Slovensku Napred (Vorvärts), od ktorého sa v nasledujúcom roku odčlenila skupina prívržencov Schultz-Delitschových teórií a založila si spolok Svornosť (Eintracht). Zakrátko sa však opäť zlúčili. Spolok zohral významnú úlohu v dejinách bratislavského i uhorského hnutia. Jeho funkcionári Nemčik, Flexner, Hanzlíček a ďalší patria k priekopníkom robotníckeho hnutia. Z jeho iniciatívy sa 29. 3. 1869 konalo v Bratislave prvé verejné sociálne zhromaždenie v Uhorsku. Udržiaval styky s I. Internacionálou. O nekompromisnom vystupovaní predstaviteľov spolku pri vymáhaní schválenia stanov na uhorskom ministerstve vnútra referoval na bazilejskom kongrese I. Internacionály v roku 1869 i K. Marx.

V novembri roku 1869 sa v Bratislave zišla prvá konferencia socialistov z Rakúsko-Uhorska, na ktorej sa zúčastnili i zástupcovia I. Internacionály z Mníchova, Paríža, Londýna a Brüsselu. Bratislavskí robotníci si medzi prvými uvedomovali potrebu založenia robotníckej politickej strany. V roku 1874 sa zúčastnili na zakladajúcom zjazde rakúskej robotníckej strany v Neudorfli.

V roku 1876 sa na schôdzi spolku Napred dožadovali takejto strany i v Uhorsku. Podieľali sa na založení a v roku 1878 sa zúčastnili zakladajúceho zjazdu prvej robotníckej strany v dejinách Uhorska - Strany neoprávnených voliť. V roku 1879 začal v Bratislave vychádzať jej orgán Die Wahrheit, prvý socialistický časopis na Slovensku. V roku 1880 sa delegáti bratislavských robotníkov zúčastnili na zakladajúcom zjazde Všeobecnej robotníckej strany Uhorska a v nasledujúcom roku začal v Bratislave vychádzať jej orgán Zeitgeist.

Hospodárska kríza, oportunizmus vedenia strany, myšlienky anarchizmu medzi robotníkmi a perzekúcie boli príčinou dlhšej stagnácie hnutia v tomto období. Významnú úlohu pri riešení krízy v Bratislave i v celouhorskom rámci zohral opäť spolok Napred. V roku 1889 sa v Bratislave zišla porada predstaviteľov rakúskych a uhorských robotníkov, ktorá viedla k aktivizácii strany a v roku 1890 k založeniu sociálno-demokratickej strany Uhorska.

Hospodárske a sociálne boje robotníkov prebiehali až do založenia sociálnej demokracie odtrhnuté od politického hnutia živelné. V roku 1872 štrajkovali typografi, v roku 1873 robotníci na stavbe železnice v Rači, typografi a krajčíri, v roku 1883 pekári, v roku 1886 krajčíri, v rokoch 1887 a 1889 stavební robotníci, v rokoch 1882 - 87 a 1889 boli nepokoje v tabakovej továrni. V roku 1890 založili kachliarski robotníci v Bratislave prvú odborovú organizáciu na Slovensku, v ďalších rokoch vznikli odborové organizácie vo všetkých väčších závodoch a remeselníckych odvetviach.

V roku 1893 sa Bratislava stala sídlom Západouhorskej sociálno-demokratickej, ktorá riadila prácu strany na väčšine územia západného a stredného Slovenska. Vychádzalo tu niekoľko straníckych časopisov. Už v roku 1890 oslavovali bratislavskí robotníci napriek zákazu l. máj. Predstavitelia bratislavskej sociálno-demokratickej sa z poverenia strany zúčastňovali zjazdov rakúskej sociálno-demokratickej i II. internacio­nály. S nástupom imperializmu vzrástla aktivita robotníckeho hnutia.

V roku 1902 demonštrovalo na Rybnom námestí 3000 robotníkov za všeobecné volebné právo, štrajkovali robotníci v Káblovke. Na jar 1903 štrajkovalo v 13 odvetviach vyše 6000 robotníkov. Spôsobom vedenia boja, organizáciou sociálno-demokratickej, pevnou solidaritou a súdržnosťou robotníkov bola táto štrajková vlna v dovtedajších dejinách uhorského robotníctva ojedinelá.

V roku 1904 štrajkovali železničiari, robotníci v Siemenske, Cvernovke, v továrni na kefy a v ďalších desiatich odvetviach. Mohutnú revolučnú vlnu vyvolal v Bratislave vplyv prvej ruskej buržoázno-demokratickej revolúcie. Na zhromaždeniach za všeobecné volebné právo a ďalšie politické požiadavky v rokoch 1905 a 1907 sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Vzrástla odborová organizovanosť (v roku 1906 - 2000 členov, v roku 1907 - 5000). V roku 1905 štrajkovali typografi a kožiarski robotníci, v roku 1906 robotníci v továrni na smaltovaný tovar a v ďalších 8 väčších podnikoch maliari, stolári, stavební robotníci, v roku 1907 stavební robotníci, klampiari, tesári, stolári, natierači, pričom napr. štrajk klampiarov trval 9 týždňov. V tomto období vyvrcholila i snaha predstaviteľov slovenského robotníckeho hnutia v Bratislave o zlepšenie pracovných podmienok.

V zložitých národnostných pomeroch mesta bola pre robotníkov internacionálna súdržnosť samozrejmá. V spolku Napred sa rokovalo a prednášalo trojrečové, spolok usporadúval kultúrne podujatia pre robotníkov v ich rodnom jazyku atď. S prílivom tisícok nových robotníkov zo slovenského okolia mesta sa však stále naliehavejšie vynárala potreba venovať im osobitnú pozornosť. Preto už v roku 1901 zaslali zjazdu strany návrh na vydávanie slovenského časopisu. Túto požiadavku podporili nemeckí a maďarskí robotníci. Oportunistické vedenie uhorskej sociálnej demokracie však všetky návrhy ignorovalo, ba začali sa v ňom stále viac presadzovať šovinistické tendencie. Slovenskí robotníci v Bratislave preto nadviazali spojenie českými robotníkmi, najmä vo Viedni. V roku 1904 založili Ústredný výbor organizovaného slovenského robotníctva, v septembri v roku 1904 vyšlo v Bratislave s podporou českých robotníkov 1. číslo Slovenských robotníckych novín. V júni roku 1905 sa v Bratislave zišiel prvý zjazd slovenskej sociálnej demokracie, no už na druhom zjazde v marci roku 1906 sa slovenskí robotníci rozhodli netrieštiť sily robotníckeho hnutia a splynuli s uhorskou sociálnou demokraciou. Pri nej sa vytvoril slovenský výkonný výbor so sídlom v Bratislave, ktorý začal v roku 1906 vydávať ďalší slovenský robotnícky časopis Napred. V nasledujúcich rokoch robotnícke hnutie v Bratislave, podobne ako v celej krajine, vinou rozmáhajúceho sa revizionizmu a oportunizmu vo vedení strany stagnovalo.

V roku 1908 štrajkovali (5 týždňov) robotníci Siemensky, konfekčnej továrne, stavbári a debnári, v roku 1910 robotníci v Dynamitke, Danubiuske a tabakovej továrni. Robotnícke hnutie sa opäť zaktivizovalo v rokoch pred 1. svetovou. vojnou. V roku 1912 bola v Bratislave celouhorská konferencia sociálnej demokracie, v tom istom roku sa uskutočnil poldenný generálny štrajk za všeobecné volebné právo, demonštrácia proti streľbe do robotníkov v Budapešti a protivojnová demonštrácia. Rozvíjala sa ídeovo-politická práca. V roku 1911 vyšli v Bratislave Robotnícke piesne s prvým slovenským prekladom Internacionály a Piesne práce, v roku 1913 vyšlo dielo E. Boreka K. Marx, jeho život a dielo, v ktorom bol uverejnený prvý slovenský preklad Komunistického manifestu.

V 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia prešla Bratislava aj zložitým národnostným vývojom. Až do rakúsko-maďarského vyrovnania si v podstate udržala ráz nemecko-slovenského mesta. Slovenské národné hnutie sa koncentrovalo predovšetkým na školách. V roku 1861 si študenti lýcea založili Ústav slovenský v Břetislave, premenovaný v nasledujúcom roku na Spoločnosť češko-slovenská; v roku 1868 založili poslucháči právnickej akadémie spolok Naprej, v roku 1874 študenti spolok Zora. Po vyrovnaní nastala tuhá maďarizácia. Pomaďarčila sa správa mesta, celý verejný, kultúrny a spoločenský život, ako aj nemecké i slovenské buržoázne a maloburžoázne vrstvy. (V roku 1881 sa k maďarskej národnosti hlásilo 7517, v roku 1910 už 31 705 obyvateľov).

Slovenské národné hnutie bolo sústavne perzekvované. Časť študentov bola zo škôl vylúčená, časť odišla do Prahy. K slovenskej národnosti sa aktívne hlásila iba úzka skupina ľudí okolo advokáta dr. M. Mudroňa. Až začiatkom 20. storočia sa hlavne v okolitých obciach začalo aktivizovať slovenské klerikálne hnutie okolo F. Jurigu. Hlavným. nositeľom slovenského povedomia a bojovníkom za národné požiadavky zostali však pracujúce vrstvy. Požiadavka národnej rovnoprávnosti sa objavila už v prvých dokumentoch spolku Napred.

Od začiatku 20. storočia sa boj za národné práva stal integrálnou súčasťou sociálno-demokratických programov, najmä jej slovenskej časti. Na demonštrácii za všeobecné volebné právo a národnostnú rovnoprávnosť, usporiadanej slovenskou sociálnou-demokraciou v auguste roku 1905, zúčastnila sa i národná inteligencia a roľníci z okolitých obcí. Vnútri robotníckeho hnutia sa táto rovnoprávnosť do značnej miery uskutočňovala. Zásluhou toho boli robotníci v tomto období vlastne jedinými nositeľmi slovenskej kultúry v Bratislave. V spolku Napred sa konali prednášky, besedy a rozličné osvetové podujatia v slovenčine, dokonca organizovali aj kurzy slovenského jazyka. Spevácka a divadelná sekcia spolku Napred vystupovala i so slovenskými piesňami a divadlom.

Vypuknutie 1. svetovej vojny všestranne zhoršilo postavenie Bratislavy, najmä pracujúcej vrstvy. Ostrý politický útlak, nedostatok a drahota základných životných potrieb viedlo k prudkému vzostupu revolučnej vlny, najmä po víťazstve VOSR (Veľkej Októbrovej socialistickej revolúcie). Mohutnou demonštráciou za politické a hospodárske požiadavky a za uzavretie mieru sa stal l. máj rokov 1918 a 1919. V máji roku 1917 štrajkovali za tie isté požiadavky robotníci v tabakovej továrni, 8. - 10. 3. a 21. - 24. 6. 1918 bol v meste generálny štrajk, 5. 6. 1918 došlo k vzbure bratislavskej posádky (2 slovenskí vojaci Ján Škapík a Martin Jursa boli odsúdení na smrť a 10. 6. popravení). Koniec 1. svetovej vojny, rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik ČSR (Československej republiky) zastihol mesto v zložitej situácii.

Pripojenie Bratislavy k ČSR sa stretlo s odporom značnej časti obyvateľstva. Jeho prevažná časť podporovaná z Budapešti žiadala pripojenie k Maďarsku, časť podporovaná z Viedne pripojenie k Rakúsku. V meste sa vyostrili sociálne konflikty znásobované chaosom v hospodárstve a zásobovaní. Vytvorila sa Maďarská národná rada i SNR (Slovenská národná rada) pre Bratislavu a okolie, v ktorej boli zastúpení sociálni demokrati. Obidve národné rady pomáhali v prvom období potlačiť revolučné vrenie. Neskoršie však museli členovia SNR pod hrozbou perzekúcie Bratislavu opustiť. Robotníci si vytvorili robotnícku radu s vlastným ozbrojeným orgánom — robotníckou gardou. Po vzniku KS (Komunistickej strany) Maďarska si maďarskí robotníci založili MO (miestna organizácia) a začali budovať Červené gardy. Vedenie mesta v snahe zabrániť jeho pripojeniu k ČSR vyhlásilo Bratislavu za slobodné mesto a premenovalo ho na Wilsonov . Situácia sa mu však postupne vymkla z rúk. Moc v meste prevzala 30. 12. 1918 robotnícka rada. Vinou oportunistických vodcov nemeckej sociálnej demokracie, ktorí v nej mali prevahu, slúžila však záujmom nemeckej a maďarskej buržoázie. Po krátkom boji bolo mesto 1. 1. 1919 obsadené československým vojskom. Pripojenie Bratislavy k ČSR znamenalo v jej dejinách novú, dovtedy najvýznamnejšiu etapu. Z provinčného mesta sa stala hlavným mestom, administratívnym, politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom Slovenska.

V rokoch 1919 - 28 bola sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska i sídlom župy, v rokoch 1928 - 38 sídlom krajinského prezidenta a krajinského úradu. V Bratislave sídlili najvyššie správne, finančné, vojenské, hospodárske i spoločné orgány, centrály politických strán, konzulárne zastupiteľstvá. Vznikla univerzita (1919), poslovenčilo a rozvinulo sa stredné školstvo, vznikli vedecké pracoviská, založili sa najvyššie slovenské kultúrne inštitúcie (SND, Slovenská filharmónia), od roku 1926 vysielal z Bratislave rozhlas, vychádzalo tu množstvo novín a časopisov. Značnými štrukturálnymi zmenami prešla ekonomika mesta. Bratislava sa stala najvýznamnejším priemyselným, obchodným, dopravným a finančným mestom na Slovensku. Zanikla síce výroba výbušnín v Dynamitke, najväčší potravinársky závod, cukrovar Dynamitky, rad menších priemyselných závodov a patrónka bola premiestnená do Považskej Bystrice. Celkove však priemyselná výroba v období predmníchovskej ČSR vzrástla, najmä v kovopriemysle, konfekčnom, chemickom a potravinárskom priemysle.

V roku 1910 bolo v Bratislave okolo 300 priemyselných závodov a malovýrobných prevádzok, roku 1930 tu bolo 1624 dielní, z toho 96 tovární. V súvislosti so značnou investičnou výstavbou (nové obytné štvrte, administratívne a verejné budovy atď.) sa prudko rozvinulo stavebníctvo. Význam Bratislavy ako obchodného strediska vzrástol najmä v súvislosti s expanzívnymi snahami československej buržoázie smerom na Balkán. Dôsledkom bol rozvoj dopravy na Dunaji a budovanie bratislavského prí­stavu. Od roku 1926 sa v Bratislave konali Dunajské veľtrhy, vznikla Bratislavská plodinová burza. Vzrástol i vnútorný obchod: v roku 1918 bolo v Bratislave asi 450 obchodov rozličného typu, v roku 1930 už 2655, z toho 244 veľkoobchodov. Bratislava sa stala sídlom najväčších bánk slovenskej buržoázie a filiálok najväčších českých bánk. Rozvoj zaznamenala aj mestská doprava, miestne hospodárstvo a služby. Z poľnohospodárstva si zachovalo význam iba vinohradníctvo.

Počet obyvateľov Bratislavy sa v období predmníchovskej ČSR takmer zdvojnásobil. Najväčšou a najvýznamnejšou vrstvou bola robotnícka trieda. V roku 1930 bolo 36,1 % celkového počtu obyvateľstva závislých od priemyslu. Napriek rozvoju hospodárstva zostávala značná časť obyvateľov bez trvalého zárobku. Nezamestnanosť vyvrcholila v rokoch svetovej hospodárskej krízy, keď bolo v meste zaregistrovaných vyše 9000 nezamestnaných, ktorí boli roky odkázaní na žobračenky, verejné vývarovne, alebo iné dobročinné akcie. Dôkazom ich katastrofálnych bytových pomerov boli mzdové kolónie na predmestí. Bytovou krízou trpeli i zamestnaní robotníci, lebo novopostavené, či lepšie byty boli pre vysoké nájomné nad ich finančné možnosti.

Napríklad v roku 1930 bývali vo vyše polovici jednoizbových bytov 2 a viac rodín, pričom takmerpolovica z nich nebola ešte elektrifikovaná.

Druhú najväčšiu zložku obyvateľstva tvorili maloživnostníci - 23 %, ďalšiu inteligencia a úradníci. Napriek ich lepšiemu postaveniu dochádzalo v obdobiach hospodárskych kríz k ich značnej pauperizácii.

V období predmníchovskej ČSR sa podstatne zmenila národnostná skladba obyvateľstva. Počet Slovákov a Čechov vzrástol zo 14 % v roku 1910 na 48 % v roku 1930 a naďalej vzrastal. Počet nemeckého obyvateľstva klesol zo 41 % v roku 1910 na 26 % v roku 1930, maďarského zo 40 % v roku 1910 na 15 % v roku 1930 a naďalej sústavne klesal. Triedne a národnostné zloženie obyvateľstva významne ovplyvňovalo i politický profil mesta.

V prvých rokoch republiky sa k nej politické strany maďarského a nemeckého obyvateľstva stavali negatívne. Vo februári v roku 1919 zneužili sociálne boje pracujúcich na svoje proti československé ciele. Po zásahu Československého vojska zostalo 8 mŕtvych a 11 ťažko zranených. Maďarská kresťanskosociálna strana, s výnimkou volieb v rokoch 1920 a 1938, bola najsilnejšou politickou stranou v meste. Napriek tomu, že v určitých obdobiach spolupracovala s československou buržoáziou, bola predstaviteľkou miestnych protičeskoslovenských kruhov, ktoré hlásali a presadzovali politiku národného šovinizmu a maďarskej iredenty. Počas celej predmníchovskej ČSR (Československej republiky) vládla však na radnici koalícia československých, tzv. štátotvorných strán. Najvýznamnejšie postavenie zaujímala sociálnodemokratická - druhá najsilnejšia politická strana v meste - a československá strana národná socialistická. Ich členovia sa regrutovali najmä z radov úradníctva, robotníckej aristokracie a aparátu ústredia strán, odborov, družstiev a iných masových organizácií, ktoré mali svoje sídlo v Bratislave.

Až do začiatku 2. polovice 30. rokov sa v Bratislave nepodarilo hlbšie zakotviť nacionalistickofašistickým stranám slovenskej a nemeckej buržoázie. HSĽS i Karpaten-deutsche Partei sa však zaktivizovali najmä po nástupe Hitlera k moci. V posledných rokoch republiky sa im podarilo ovplyvniť značnú časť maloburžoázneho obyvateľstva mesta.

V 2. polovici 30. rokov, najmä v roku 1938, bola Bratislava dejiskom mnohých výtržností, demonštrácií a manifestácií ľudákov i henleinovcov. Hoci v obecných voľbách v roku 1938 zvíťazila koalícia Hlinka-Henlein-Esterházy, väčšina obyvateľstva hlasovala za strany stojace na protifašistickej platforme, na platforme ČSR, a to najmä zásluhou bojov revolučného hnutia, vedeného KSČ. Hoci bola Bratislava najpriemernejším mestom Slovenska, jeho politickým a kultúrnym centrom, nestala sa hneď po roku 1918 aj centrom revolučného hnutia. Súvisí to so špecifickými podmienkami vývoja robotníckeho hnutia v Bratislave v prvých rokoch ČSR. Po jej vzniku sa rozbila internacionálna jednota pracujúcich.

V roku 1920 bolo v Bratislave 5 sociálno-demokratických strán, z ktorých každá mala svoje odbory a iné masové organizácie. Výkonnému výboru československej sociálnej demokracie, sídliacemu v Bratislave, sa podarilo vyvolať a udržať určité nacionálne ilúzie slovenských a českých časti robotníckej triedy. Vedenia tejto strany sa zmocnili pravicové a oportunistické živly, ktoré sa stali hlavnou brzdou revolučného hnutia nielen v Bratislave, ale na celom Slovensku. Pravica sa zmocnila i vedenia maďarsko-nemeckej sociálnej demokracie, ktorá úzko spolupracovala so svojimi národnými buržoáziami. Takéto trieštenie nemohlo nemať vplyv na vedenie politických a hospodárskych bojov proletariátu. Ukázalo sa to už pri veľkom štrajku zamestnancov dopravy a pôšt vo februári roku 1919.

Vo voľbách v roku 1920 kandidovali všetky sociálno-demokratické strany spoločne a získali takmer 50 % všetkých hlasov. Značný politický dosah mal všeobecný štrajk v marci v roku 1920 proti zásobovacím neporiadkom, všeobecný štrajk v auguste v roku 1920 na podporu sovietskeho Ruska a všeobecný štrajk 4.-13. 11. 1920 proti politickej perzekúcii, ktorý vyvolal vlnu solidárnych bojov na celom Slovensku. Decembrového generálneho štrajku v roku 1920 sa však bratislavský proletariát v dôsledku uvedených skutočností nezúčastnil. Postupne došlo k diferencii i v bratislavských organizáciách sociálnej demokracie, začala sa formovať marxistická ľavica. Na čele tohto procesu stáli najmä maďarskí robotníci, posilnení vodcami a funkcionármi, ktorí prišli do Bratislavy po páde Maďarskej republiky rád. Na schôdzach závodných dôverníkov v máji a júli v roku 1920 sa väčšina delegátov vyslovila za pripojenie k III. Internacionále. Významnú úlohu v boji o revolučnú orientáciu hnutia zohral zjazd Zväzu komunistických mladorobotníkov Slovenska.

V jeseni v roku 1920 sa vedenia maďarsko-nemeckej sociálnej demokracie zmocnila marxistická ľavica a pravičiari si založili osobitnú maďarskú i nemeckú sociálnodemokratickú. Po zjazde v Ľubochni sa v československej sociálnodemokratickej s konštituovala i ľavica, takže už pri vzniku KSČ (Komunistickej strany Československa) bola organizačná sieť strany v Bratislave dobudovaná.

V Bratislave sídlil KV KSČ (Krajský výbor Komunistickej strany Československa), vychádzal tu nemecký orgán strany Volkstimme a začas i maďarská Népszava. Aktívne pracovali masové organizácie, najmä Červené odbory, Komsomol, Zväz priateľov ZSSR, FRTJ, SAŤ a ďalšie.

Boj komunistov v meste značne sťažovala skutočnosť, že na rozdiel od oportunistických socialistických strán si tu KSČ nevybudovala svoje ústredia. Aj tak však získala strana značný vplyv na masy. V obecných i v parlamentných voľbách bola v 20. rokoch druhou alebo treťou najsilnejšou stranou v meste. O sile jej vplyvu svedčia bojové prvé máje, demonštrácie proti zákonu na obranu republiky, proti drahote, akcie na podporu medzinárodného robotníckeho hnutia, najmä ZSSR a rad ďalších politických bojov. Pod vedením strany štrajkovali v roku 1921 pekárski, kožiarski robotníci a typografi, v roku 1922 kovorobotníci, kožiarski, stavební, pekárski a krajčírski robotníci, v roku 1923 kožiarski robotníci a kovorobotníci, v roku 1924 kovorobotníci, typografi, stavební a drevárski robotníci, kachliari, v roku 1925 kovorobotníci, obuvníci, klampiari, v roku 1926 krajčíri, v rokoch 1928-29 stavební robotníci, maliari, natierači. Stranícka organizácia pevne zakotvila i medzi inteligenciou (DAV, Spolok socialistických akademikov), avšak jej prácu oslabovali oportunistické a revizionistické skupiny vo vlastných radoch. Ich činnosť vyvrcholila v bojoch o boľševizáciu strany okolo V. zjazdu KSČ, keď sa skupina straníckych funkcionárov, známa ako bratislavskí likvidátori, postavila proti politike gottwaldovského vedenia.

V Bratislave bolo aj centrum tzv. komunistickej opozície. V roku 1930 sa stala sídlom krajinského vedenia KSČ na Slovensku a jeho sekretariátu. Postupne sa tu budovali celoslovenské vedenia masových organizáci&iacu